Košický vychovávateľ a učiteľ hudobnej výchovy ŠTEFAN CSONTOS sa do školstva vrátil po rokoch v súkromnej sfére. Štrajkovať plánuje tak dlho, ako bude treba.
Prečo ste sa stali učiteľom?
„Moja cesta k učiteľstvu bola veľmi kľukatá. Odmalička som chcel byť stíhacím pilotom. Počas štúdia na vojenskej škole som vážne ochorel a môj sen sa rozplynul. Človek však počas života prehodnocuje svoje priority. A ja som časom dospel k tomu, že práca s deťmi je to, čo by ma v živote bavilo.“
Priviedol vás k tomu niekto konkrétny?
„Môj učiteľ matematiky na strednej škole, ktorý mi svojim prístupom ukázal, že nie je dôležité vždy a všetko vedieť, ale je dôležité, kde informáciu nájdem a ako ju použijem. Iný učiteľ mal zasa heslo: každý by mal vedieť niečo o všetkom a všetko o niečom. Aj to boli dôvody, ktoré ma postrčili k učiteľstvu.“
Štrajkujúci učitelia sú vyčerpaní, ale plánujú pokračovať Čítajte Prečo ste sa rozhodli štrajkovať?
„Moja motivácia má korene v minulosti. Už v roku 1999 som sa zapojil štrajku učiteľov. A naplno som si to uvedomil v roku 2002. Vtedy som odišiel zo školstva pracovať do súkromnej sféry. Dôvod bol veľmi prozaický: aj manželka je učiteľka a z dvoch učiteľských platov sme ťahali domácnosť s malým dieťaťom len tak-tak od výplaty do výplaty. Bol to šok, keď som na výplatnej páske videl viac ako dvojnásobok toho, čo som mal ako učiteľ. A okrem toho dovolenkový a vianočný plat, preplácanie lekárskej starostlivosti, kultúrnych a športových podujatí a kopa ďalších benefitov, o akých sa učiteľom ani nesníva. To bol asi moment, keď som si uvedomil, ako si ktorý zamestnávateľ váži ľudí, ktorí preňho pracujú a tvoria preňho hodnoty. Úplným paradoxom bolo, že môj nový zamestnávateľ mi ešte umožnil obhájiť si v pracovnom čase prvú atestáciu. Keď chcete dnes absolvovať čo len kreditové vzdelávanie, stáva sa, že vedenie školy vám to ani neumožní. Po päť a pol roku, keď sme sa finančne ako rodina postavili na nohy, som sa vrátil k učiteľstvu. A stále je to rovnaké, ako keď som odchádzal. Aj preto som sa rozhodol vstúpiť do štrajku.“
Je vhodné porovnávať súkromnú sféru a školstvo?
„Je mi jasné, že školstvo na tom asi nikdy nebude tak, ako súkromná firma. Vedenie rezortu by však malo robiť všetko preto, aby jeho najdôležitejší článok – učitelia neboli frustrovaní. Nespokojný zamestnanec je nielen menej výkonný, ale je aj vizitkou firmy.“
Cítite v štrajkovaní podporu blízkych a okolia, prípadne verejnosti a žiakov?
„Rozhodne. Je veľmi motivačné, ak vám neznáma kolegyňa z iného mesta, taxikár, ktorý vás privezie domov zo stretnutia s učiteľmi neskoro večer či úplne neznámy starý pán povedia: Držím vám palce.“
Aká je atmosféra medzi vašimi kolegami a na školách v regióne? Menila sa v priebehu dvoch uplynulých týždňov?
„Priznám sa, s kolegyňami a kolegami osobne komunikujem v týchto dňoch dosť málo. Posielam im informácie o dianí, o aktivitách, ktoré sa v Košiciach chystajú. V regióne je to dosť komplikované. Dostávame anonymné informácie o zastrašovaní, o zákazoch vyjadrovaní sa pre médiá, emocionálnom vydieraní. Zastrašovanie má v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou veľký vplyv na vyjadrenie postoja ľudí.Ťažko sa tieto veci dokazujú, pretože prebiehajú za zatvorenými dverami medzi štyrmi očami. Ak by sa niekto aj odvážil vyjsť s tým von, je to tvrdenie proti tvrdeniu a tam to končí. Mňa skôr poburuje prístup ministerstva a najmä školského ombudsmana. To, že takéto prípady podľa ich vyjadrení neevidujú, neznamená, že neexistujú. Od ombudsmana očakávam aktívny prístup k tomuto problému, nie alibistické vyjadrenia.“
V médiách sa objavili informácie, že ste jediný štrajkujúci učiteľ v Košiciach, takzvaný posledný Mohykán. Čo je na tom pravdy a ako takéto správy vnímate?
„Hovorkyňa magistrátu vydala vo štvrtok vyhlásenie, že zo základných škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta som zostal jediným štrajkujúcim učiteľom. Nemám dôvod neveriť, pretože magistrát aktualizuje tieto údaje každý deň. Beriem to ako fakt. Pretože nie som fatalista, nenazval by som sa posledným Mohykánom. Pri vstupe do štrajku som povedal, že budem štrajkovať tak dlho, ako bude treba. Slovo dodržím.“
Čo vám štrajk vzal a čo vám dáva?
„Štrajk mi vzal poslednú ilúziu o tom, že politikov možno primäť k plneniu sľubov výzvami a 'jemnými' aktivitami. Naopak, dal mi istotu, že hlas občana musí v takomto prípade naplno zaznieť na ulici, aby ho konečne začali počúvať tí, ktorí majú veľmi dočasný mandát na správu verejných vecí. Spoznal som nových vynikajúcich ľudí, dal mi možnosť vidieť, že napriek 'blbej nálade' v spoločnosti sú tu stále ľudia, ktorí poznajú význam slov občianska aktivita.“
Chýbajú vám škola a žiaci?
„Samozrejme, že škola a moji žiaci mi chýbajú. Naposledy, keď som si bol vybaviť v škole nejaké personálne záležitosti, ma moji piataci obkľúčili a pýtali sa, čo dnes budeme na hudobnej robiť. Boli veľmi sklamaní, keď som povedal, že stále štrajkujem a hodinu budú mať suplovanú.“
Máte k štrajku dôveru, že obstojí a podarí sa naplniť jeho požiadavky? Vládzete ešte pokračovať?
„Keby som k štrajku nemal dôveru, keby som neveril, že obstojí, nezotrval by som takto dlho. Už len to, že čo len na jeden deň sa zapojilo v celkovom súčte takmer (a možno aj viac) 15 000 učiteliek a učiteľov z celého Slovenska z vyše 950 škôl, stojí za to. Podľa premiérovych slov vláda naplní svoj mandát do posledného dňa. Všetky svoje sľuby zatiaľ nenaplnila, ja počkám na ďalší krok.“
A čo peniaze?
„Z finančného hľadiska stratím v januári dva dni výplaty a štyri dni si zaplatím zdravotné poistenie. Vo februári je to zatiaľ týždeň. Dôležitejšie je podľa mňa spomínané emocionálne hľadisko. Napriek začínajúcej fyzickej únave som v pohode. Môže za to aj moja rodina a okruh kolegýň a kolegov, s ktorými sa stretávame v rámci Iniciatívy košických učiteľov.“
Požiadali ste o príspevok z fondu, ktorý vznikol na podporu štrajkujúcich učiteľov?
„Mne sa na fonde veľmi páči jedna vec. Časť peňazí v tomto fonde pochádza z vratiek za plyn. Z toho mi vychádza, že sú na Slovensku ľudia, ktorých hlas a svedomie sa nedajú kúpiť, a ktorým na školstve a budúcnosti ich detí záleží. Tým sa nechcem samozrejme dotknúť ľudí, ktorí tie peniaze naozaj potrebujú, lebo žijú na hranici chudoby a pod ňou. Zatiaľ nemám v pláne o príspevok požiadať, sú ľudia, ktorí ho zrejme potrebujú viac.“
Čo by sa muselo stať, aby ste sa učenia definitívne vzdali?
„Nad tým som vôbec neuvažoval.“
