Ráž: Nech nikto za mnou neposiela vybavovačov

Keď prenikla informácia, že novým šéfom služobného úradu sa stal Jozef Ráž, väčšina ľudí si zrejme predstavila vášho otca. Ako to vnímate?

„Stretávam a vyrovnávam sa s tým celý život. Nemám len slávneho otca, ale aj deda (Štefan Nosáľ, umelecký vedúci a choreograf Lúčnice, pozn. red.). Ten boj a dokazovanie, že nie ste Jozef Ráž mladší, ale len Jozef Ráž, je veľmi ťažké. Má to svoje pozitíva aj negatíva. Pozitívom je, že sa nikdy nikomu nemusíte predstavovať dvakrát. Každý si vás hneď zapamätá. Negatíva sú v tom, že kdekoľvek prídete, musíte dokazovať, že nie ste namyslený, že nie ste protekčné dieťa, ale aj tak sa toho podozrenia úplne nezbavíte. Nedá sa s tým bojovať, musíte to len akceptovať a skôr to pretaviť do snahy sebarealizovať sa a sám vyniknúť.“

Váš otec v jednom rozhovore povedal, že jeho synovia sa, bohužiaľ, musia vyrovnávať s tým, že celý život žijú v jeho tieni. Je to tak?

„Áno, ten tieň tu je. Môžete sa snažiť s tým bojovať, môžete to ignorovať, ale nezbavíte sa toho.“

Prekáža vám to?

„Viac áno ako nie.“

Čo povedal váš otec, keď ste sa stali šéfom služobného úradu na ministerstve zdravotníctva?

„Od momentu, keď som nastúpil na ministerstvo obrany k Martinovi Fedorovi (minister obrany za druhej vlády Mikuláša Dzurindu, obaja exSDKÚ, pozn. red.), vtedy ešte ako štátnemu tajomníkovi, otec na všetky strany a najmä mne vyjadroval nesúhlas s tým, aby som vôbec pracoval v štátnej správe.“

Prečo?

„Neviem. Asi to vyplýva z jeho povahy. Odpoveďou na to je, že nie každý má talent. Nie každý vie spievať. Nie každý vie skladať pesničky. My s manželkou od roku 1999 podnikáme v gastronómii. Dnes podniká ona, ja chodím do práce. A darí sa nám naozaj veľmi dobre. Začali sme kaviarňou, sedem rokov máme veľký nočný podnik, hotel aj reštauráciu. Vedel by som sa v živote venovať len tomu. A toto môj otec nechápe. Nechápe, načo ešte chodím do práce.“

Naozaj, prečo sa ‚zahadzujete‘ v štátnej správe za málo peňazí, keď sa vám darí v biznise?

„Zahadzujete je možno zlý výraz.“

Niektorí ľudia to tak vnímajú.

„Je to o tom, že si môžem vzhľadom na moju ekonomickú situáciu dovoliť pracovať v štátnej správe. Pretože moje riadne zdanené príjmy sú oveľa vyššie ako moja výplata z úradu.“

Teda inak. Čo vás láka na štátnej správe?

„U Fedora sa to začalo tým, že ma uhovoril – ‚skúsme to, možno ťa to bude baviť‘. Moji priatelia uzatvárali stávky, koľko tam vydržím. Či mesiac, dva, alebo tri. Potom to už človek nechce vzdať. Nechce utiecť z boja.“

Teda v štátnej správe ste pre pocit z dobre vykonanej práce?

„Povedzme, že je to sebarealizácia. Ešte musím povedať, že na pošte som mal dobrý plat.“

Lepší ako na ministerstve zdravotníctva?

„Výrazne. Keď ma Tomáš (Drucker, pozn. red.) prehovoril, aby som s ním išiel na ministerstvo, tak som mu to sľúbil v nejakom pohnutí. A potom som to štyri týždne intenzívne ľutoval.“

Prečo? Pre nižší plat?

„Nie. Samozrejme, že by to mohol byť jeden z dôvodov. Ale skôr to bolo spôsobené atmosférou, do ktorej som vošiel.“

Ako vás Tomáš Drucker presvedčil, že ste s ním išli?

„Priateľsky som mu to sľúbil a už nebolo cesty späť. Tomáš dokáže ľudí veľmi dobre presviedčať – cez svedomie, prístup k ľudskosti, niekedy až cez vieru. Áno, on dokáže ísť až cez náboženstvo.“

Ako cez náboženstvo?

„Tomáš je veriaci človek a keď vie, že v tomto ste na jeho vlne...“

Takže aj vy ste veriaci?

„Verím v Boha. Verím, že niečo je. Tomáš používa aj základné princípy dobra a zla, aby vás presvedčil, čo je vaša povinnosť.“

Niečo ako morálny imperatív?

„Presne, morálny imperatív. Pod morálnym nátlakom som v slabej chvíli súhlasil, že s ním pôjdem.“

Prečo ste to potom ľutovali?

„Pretože človek sa tu dozvedá hrozné veci. Myslím napríklad predkladaciu správu o stave AIDS na Slovensku.“