Havária autobusu v Srbsku sa stala počas najkritickejších ranných hodín, keď šoféra berie na spánok a cesty sú prázdne, hovorí PAVOL KOVÁČ, profesionálny vodič, ktorý má odjazdené viac ako tri milióny kilometrov bez nehody.
Poznáte trasu, po ktorej išiel havarovaný autobus z Grécka?
„Prešiel som ju niekoľkokrát, ale bolo to už dávno, takže je pre mňa ťažké túto trasu hodnotiť.“
Čo by mohlo byť príčinou nehody?
„To sa v tejto chvíli nedá povedať, keďže nepoznám detaily. Vplýva na to veľa vecí. Môžem byť len vďačný, že mne sa počas kariéry niečo podobné nestalo.“
Čo sú najväčšie výzvy pre šoféra diaľkových spojov?
„Často sa hovorí o monotónnosti, ale na vodičov vplýva napríklad aj nízky tlak a zmeny počasia. V súčasnosti riziko zvyšuje aj hustejšia premávka. Navyše, človeka môžu ovplyvniť aj rodinné veci. Ja som mal šťastie, že manželka za mnou vždy stála a rešpektovala, že som si vybral takúto robotu. Takže potom som šiel odpočinutý do práce s pocitom, že doma je všetko v poriadku.“
K nehode došlo nadránom, ako sa vtedy človek cíti?
„Mal som veľa nočných jázd a nad ránom medzi druhou až pol piatou príde na človeka 20 minút, ktoré sú kritické. Ja som ich riešil tak, že som si buď spravil silnú kávu, alebo zobral citrón, ktorý som cmúľal. Keď som cítil, že to nepomáha, tak som zavolal kolegovi do spálne, nech ma vymení. Zastavili sme sa na malom parkovisku, tam si aj on spravil kávu a šiel namiesto mňa. Inokedy bol čas, kedy by som odjazdil aj viac, ale musel som sa vymeniť, pretože som musel dodržiavať predpisy.“
Často sa pri nehodách rieši, či mali pasažieri zapnuté pásy. Akých ste mali cestujúcich v tomto smere?
„Pravdupovediac, keď som začínal, pásy ani neboli. Ani sme nevedeli, čo to je. Ja hovorím, že je to jedna z vecí, ktorá by sa mala dodržiavať, keďže problémy môžu nastať v okamihu. Trend je teraz taký, že ľudia proti nim protestujú čoraz menej a zapínajú si ich.“
Máte povinnosť ich upozorniť?
„Ja im môžem dohovoriť, ale niektorí to vnímajú len tak, že ich otravujem. Tým zodpovednejším to človek ani nemusí hovoriť a pás si dajú sami.“
V prípade nehody v Srbsku väčšina ľudí v autobuse spala. Vtedy sa ľuďom tiež nechce pripútať, nie?
„Buďme k sebe úprimní, ľudia nemajú pásy radi. Spať v polohe, keď cestujúcich niečo tlačí do sedadla, je náročné. My im môžeme dohovoriť, máme aj nálepky, ktoré ich na to upozorňujú, ale nedá sa ísť za každým osobne a kontrolovať ho.“
