BRATISLAVA. Uplynul rok a pol, odkedy prvých osemnásť Sýrčanov v septembri 2015 vystúpilo z rakúskeho autobusu v Gabčíkove. Čakalo ich asi dvadsať novinárov snažiacich sa dozvedieť ich životný príbeh a asi päťtisíc miestnych obyvateľov, ktorí ich odmietli v referende.
Od júla 2015 sa v zariadení s kapacitou 500 osôb vystriedalo asi 1200 utečencov. Kedysi živé miesto so stovkami cudzincov je však dnes takmer prázdne. V izbách sa pred zimou schováva len 13 žiadateľov o azyl. Po futbalových turnajoch zostala už len mierne udupaná tráva a šantenie desiatok sýrskych detí pripomínajú dve zaprášené preliezačky.
Za ten čas sa na tomto mieste udialo veľa, pracovníci museli riešiť nehody, smútok za vyvraždenou rodinou, ale aj sťažnosti na stravu. Drvivá väčšina utečencov sa však správala bezproblémovo a miestni hovoria, že s utečencami nemali žiadne konflikty. Aj napriek tomu sú radi, že väčšina z nich je už preč. Len pre istotu.
„Ja som zatiaľ nemal problém, ale ženy sa boja. Asi štyria-piati chodia po dedine a tá moja chodí zo súboru večer domov na kraj dediny, kde už nič nie je,“ hovorí František Szalay, sediac na svojom bicykli.
Keď príde reč na cudzincov, miestni sa oveľa viac sťažujú na Srbov, ktorí sem koncom minulého roka prišli za prácou. Ubytovaní sú v tom istom zariadení ako Sýrčania. Vraj sa po šichte nevedia správať a niekoľkokrát už musela zasahovať polícia.
„Tí ľudia po troch zmenách ležia celý deň na posteli a potom nie je prekvapujúce, že nevedia čo so sebou,“ hovorí riaditeľ gabčíkovského zariadenia Zoltán Jaroš.
Či už ide o sýrskych utečencov, alebo srbských robotníkov, prelomenie vzájomnej nedôvery a zoznamovanie s obyvateľmi by mala zabezpečiť samospráva. Tento postup sa osvedčil aj v zahraničí, hovorí Alena Chudžíková z Centra pre výskum etnicity a kultúry.
Problémy s deťmi
Nepríjemné situácie zažili pracovníci zariadenia najmä s deťmi utečencov a aj to len v prvých mesiacoch.
