SME

Držiteľka štátneho vyznamenania Eva Mosnáková: Esesák na nás poľoval ako na líšku

Snívalo sa jej, že k nim vtrhli nacisti a zabili jej otca. Eva Mosnáková hovorí, že keď vidí kotlebovcov v parlamente, musí kričať.

Eva Mosnáková, ktorá prežila holokaust hovorí, že každý fanatizmus je nebezpečný. (Zdroj: FOTO SME- GABRIEL KUCHTA)

Text sme odomkli a vyňali zo spoplatneného obsahu SME.

Ako mladé dievča ste prežili holokaust. Dnes máte 87 rokov, žijete aktívne. Čo cítite? Dá sa hovoriť o zadosťučinení?

„Napadá mi ešte výstižnejší termín, a to, že som prežila nedopatrením. Fašizmus sa rozhodol, že mám zomrieť, a robil pre to všetko, čo vedel a smel. A smel veľa. No ja a moji rodičia sme nezomreli, čo bolo nedopatrenie toho zla. Nepáči sa mi, keď ľudia, ktorí prežili holokaust, hovoria, že mali šťastie. Ako môže mať človek šťastie, že žije? Veď preto sme sa narodili, aby sme žili.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Pred gestapom ste sa aj s rodinou skrývali mesiace na majeri Laciház, veľa vašich známych neprežilo. Ako reagujete dnes, keď v parlamente vidíte ľudí z ĽSNS, ktorí spochybňujú holokaust, velebia prezidenta vojnového štátu Tisa alebo keď poslanec Mizík kádruje ľudí, ktorých ocenil prezident, podľa židovského pôvodu?

„Cítim, že musím kričať. Najhoršie by bolo teraz patriť do mlčiacej väčšiny. Je mi jasné, že kotlebovci nepopierajú holokaust.

Oni s ním súhlasia, len to dnes nemôžu povedať. Veď ako by mohol byť poslancom človek, ktorému by sa páčilo, keby sa holokaust zopakoval.

Už Tiso povedal, že Pán Boh mi káže, aby som sa staral sám o seba, teda, aby som sa chránil od svojich nepriateľov, čo boli Židia. Povedal to v auguste 1942, keď už bolo 58-tisíc Židov v koncentračných táboroch. Súhlasil s tým.“

Politici, odborníci či historici hľadajú odpoveď, prečo ľudia volia extrémistov. Aká je odpoveď človeka, ktorý pred 72 rokmi zažil prenasledovanie a dnes vidí extrémizmus na vzostupe?

„Chyba je, že sme sa nevyrovnali s minulosťou. V Mníchove majú Centrum histórie fašizmu priamo na mieste, kde stál Hnedý dom aj s dôkazmi jeho zločineckej existencie na štyroch poschodiach. Deti sa tam chodia učiť, sú tam prednáškové siene.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Historici to obdobie rozpitvávajú, čo sa u nás až na výnimky nedeje. Niekto povie, že za slovenského štátu bolo všetko v poriadku, lebo jeho rodičia sa mali dobre. Áno, niektorí sa mali výborne, a iní zomierali. Je to kostlivec v skrini, nespracovaná ťarcha minulosti, ktorá tlie. Kotlebovci sú len stelesnením toho tlenia.“

Prečítajte si tiež: Herec Huba sa teší, že ho ocenil Kiska. Majú spoločné hodnoty Čítajte 

Cestu v boji s extrémizmom teda vidíte v prehlušovaní mlčiacej väčšiny?

„Áno. Pravidelne chodím medzi študentov na besedy a pôjdem zasa. Treba hovoriť. Netýka sa to len Židov, veď tých je tu už málo. Teraz sú tu Rómovia, utečenci. Sú medzi nimi výborní ľudia, tak prečo by mali byť v jednom vreci? Dá sa povedať, že sú tiež rasisticky a fašisticky prenasledovaní.“

Dôležitá je pri tom aj solidarita ľudí. Povedali ste, že ste prežili nedopatrením, no prichýlila vás rodina Konrádovcov, ktorá tým tiež riskovala. Bez pomoci druhých by to možno bolo všetko inak, nie?

„Je to tak. Na strane fašizmu bolo nedopatrenie v ich opatreniach, a na strane druhej bola ako protiváha ľudskosť. Natrafili sme na ľudí, ktorí nedopustili, aby sme zomreli. Tam nešlo o peniaze, nedávali sme im za to odmeny. Išlo tam naozaj len o to, že nám pomohli ľudia.“

Odmenu na vašu rodinu vypísalo gestapo. Ako si vysvetľujete, že vás nikto neudal? Susedia nevedeli o vašej skrýši alebo aj v nich prevážila ľudskosť?

„Je veľmi pravdepodobné, že ľudia na majeri o nás vedeli. Dcérka našich záchrancov, päťročná Anička, sa hrávala v izbe, kde sme sa skrývali, a odrazu bola pre ňu nedostupná.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hoci sme boli veľmi opatrní, susedom hovorila, že majú v dome strašidlá. Jej rodičia nás raz strčili do veľkej skrine a Aničke ukázali prázdnu izbu. Sadla si na stoličku a vyhlásila, že na nej niekto sedel, lebo je ešte teplá. Odvtedy sme ju volali naše gestapo. Ľudia mohli ísť určite k esesákovi Zimmermannovi, ktorý na nás vypísal odmenu najprv päťtisíc a po týždni desaťtisíc korún. Nemyslím si, že by sa niekomu nepáčilo, keby dostal tie peniaze.

V každom človeku je dobré aj zlé. Ide o to, čo pestujete a čo potláčate. Takí sme my ľudia.“

Prečo bol z jeho strany taký pohon práve na vašu rodinu?

„Bol to lovec. Pochytal všetkých, len nás nie. Keď poľovník nezastrelí líšku, považuje to za svoju prehru. Aj on považoval za prehru, že nás nedostal.“

Ako vnímalo 15-ročné dievča, že niekto poľuje na ňu a na jeho rodinu?

„Keď prišli Nemci do Nitry, kde som vtedy chodila meštianky, hneď na ulici zastrelili jedného Žida. Vtedy po nás otec poslal koč, aby sme prišli čo najskôr do Laciházu. Cestou bola veľká kasáreň, ktorú práve obsadzovali Nemci, náš kočiš bol opitý a vtedy som pocítila nebezpečenstvo. Veľké napätie vyžarovalo aj z mojej maminky.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Keď sme už skryli v Laciháze, u pána Konráda ako sudetského Nemca sa zastavili nemecké hliadky. Cez zatvorené dvere sme počuli, ako sa rozprávajú. V noci sa mi potom snívalo, že dvere sa otvorili, dnu vrazili nemeckí vojaci a zastrelili môjho otca. Bol to taký živý sen, že dodnes, keď si na to spomeniem, cítim, akoby sa to naozaj stalo.“

Viackrát ste spomínali, že tieseň v izbe ste zaháňali tým, že ste čítali beletriu a písali básne. Aké knihy ste čítali?

„Mamička Terky, manželky pána Konráda a mojej budúcej švagrinej, slúžila u evanjelickej farárky, kde mali veľa kníh. Bola veľmi vzdelaná, čechoslovakistka a ešte ako slúžka čítavala pri sviečke do hlbokej noci.

Jej knihy som našla v dome Konrádovcov. Spomínam si na Jána Nerudu Žerty hravé a dravé, kde bolo venovanie Drahej mamičke venuje Vlado. To bol môj budúci manžel. Priznám sa, že som čítala aj romantické knihy. Šrámkove básne ma zasa povzbudili, aby som aj ja začala písať. No musím hneď povedať, že moje básne za veľa nestáli.“

O čom ste písali?

„Zaujímavá je jedna vec. Básne som písala aj vtedy, keď nás už oslobodila sovietska armáda. V jednej z nich som opísala úprimnú vďačnosť armáde za oslobodenie. V šesťdesiatom ôsmom, keď nás okupovali sovietske vojská, napísal báseň ako pokračovanie k môjmu chválospevu môj syn, ktorý bol v podobnom veku ako ja v štyridsiatom piatom.“

Zrejme bola ladená inak ako vaša.

„Veď práve. Vtedy už zastrelili mladé dievča Danku Košanovú na schodoch Univerzity Komenského. Pod dojmom jej smrti napísal, že moja mama bola veľmi vďačná sovietskej armáde ako osloboditeľke a dnes prišla tá istá armáda, aby nás vraždila. To je história Slovenska v kocke.“

Nacisti hlásali o Židoch, že je to škodná. Ako ste v tom čase vnímali svoj židovský pôvod?

„Moja maminka bola Češka. Môj otec vystúpil zo židovskej cirkvi ako vysokoškolák, hoci so židovskými rodinami stále udržiaval kontakt. Svoj pôvod som si neuvedomovala a moje spolužiačky mi nikdy nenadávali do židoviek.

Maminka sa rozhodla skrývať sa s manželom, lebo vedela, že ak by sme zostali v našom byte a vzali by nás, otec by sa okamžite prihlásil a zavraždili by ho. Až po vojne som sa zo židovského kódexu dozvedela, že maminka bola ohrozená, lebo bola vydatá za Žida a ja som bola miešanka. Tam nebolo diskusie. Išla by som do Osvienčimu tiež.“

S otvorenými prejavmi nacistickej ideológie ste sa teda nestretli?

„To malo jadro už v Handlovej, kde sme žili predtým. Keď sa Hitler dostal k moci, mladí Nemci tam chodili pod pláštikom výcviku páchať z dnešného pohľadu terorizmus. Rabína ponižovali pred jeho deťmi. Chodila som do nemeckej škôlky, lebo rodičia chceli, aby som vedela po nemecky. Mala som tam pani učiteľku, ktorú som raz videla hajlovať na námestí. Mala som osem rokov. “

Keď ste sa skrývali, vedeli ste, čo sa deje v koncentračných táboroch?

„Nie, ale môj otec bol veľmi múdry. Predpokladal, že ľudia tam idú na smrť. Oni síce hovorili, že idú na práce, ale prečo mali pracovať aj deti a starí ľudia? Dalo sa to vidieť aj na správaní nacistov, ktorí sústredili ľudí v židovskej škole v Nitre. Jedna rodina z Močenku mala dcérku s tuberkulózou, ktorá sa liečila v Tatrách. Musela však prísť do Nitry a ešte predtým, než ju naložili do transportu, na nosidlách zomrela.“

Problémy ste mali aj po vojne, keď ste v šesťdesiatom ôsmom podpísali protestnú petíciu proti sovietskej okupácii. O tom sa veľa nevie. Čomu ste museli čeliť?

„Áno, lebo každý sa pýta na holokaust. Po absolvovaní diaľkového štúdia na Vysokej škole ekonomickej som sa zamestnala na ministerstve poľnohospodárstva v Bratislave. Keď prišli Rusi, na ministerstve vznikla pobočka Matice slovenskej, kde sme vypracovali manifest proti okupácii.

Aj na schôdzach som veľmi rozhodne vystupovala proti vstupu vojsk. Po nástupe Husáka vznikli komisie, ktoré takých ako ja postihovali. Bola som vedúcou odbornou referentkou, rada a veľa som pracovala. O funkciu som však prišla a znížili mi plat. Vtedy som sa opäť cítila ako človek druhej kategórie.“

Prečítajte si tiež: Mohol stúpať oveľa rýchlejšie. Kotlebov strop je asi 15 percent Čítajte 

Váš manžel, Terkin brat Vladimír, bol účastníkom odboja, za čo skončil v Mauthausene. Za čo ho komunisti odsúdili na práce v jáchymovských baniach?

„Podobne ako po vojne veľa čestných mladých ľudí aj môj muž videl v socializme nádej na spravodlivosť pre všetkých. Keď však odmietol donášať na priateľa, spisovateľa Rudofa Jašíka a navyše zatkli aj jeho najstaršieho brata pre podzemnú činnosť, stal sa nespoľahlivým a išiel pracovať ako vedúci skladu.

Pre zdravotné problémy z koncentráku mal veľa chorôb a chodil na liečenia. V jeho neprítomnosti v sklade rozkradli majetok a jeho nepriateľom to padlo vhod. Jeho proces v roku 1954 bol veľmi tendenčný, nedovolili mu ani predvolať svedkov, a odsúdili ho na jeden rok do Jáchymova. Až po pätnástich rokoch ho súdne plne rehabilitovali."

Ako vnímate, že aj dnes mnoho ľudí pociťuje nostalgiu za komunizmom?

„Už dávno viem, že každý fanatizmus je nebezpečný. Či je to komunistický, fašistický, islamský, alebo kresťanský.“

Kde ste nachádzali silu pri všetkých kritických životných zvratoch?

„To sú gény po maminke. Bola to silná žena. Keď nás Zimmermann naháňal, môj otec mal depresie a robil si výčitky, že kvôli nemu trpíme. Keby nezasiahla moja mama, asi by sa prihlásil. Môj syn hovoril, že to ona by mala dostať vyznamenanie Spravodliví medzi národmi, lebo nás zachránila. Ale ona sa cítila súčasťou svojho manžela. Mám to našťastie po nej.“

Dnes stále predcvičujete, vediete klub, kde sa stretávajú ľudia, ktorí prežili holokaust, chodíte cvičiť taiči. Odkiaľ beriete toľko energie?

„Hovorí sa, že matka môže prežiť syndróm opusteného hniezda, keď sa už jej dospelé deti odsťahujú. Stalo sa mi to. Mám výborné nevesty, beriem ich ako moje dcéry, no moji synovia začali vylietať z hniezda, a keď ma nikto nevidel, tajne som poplakávala. Oni vedeli, že sa trápim.

Mladšia nevesta bola cvičiteľka v Sokole a doviedla ma tam. Po odchode do dôchodku sa ma náčelníčka spýtala, či nechcem byť cvičiteľkou. Precvičujem zdravotný telocvik, dva roky som chodila na semináre do Prahy. Hovorím, že po odchode do dôchodku som začala nový život.“

Premiér Robert Fico vyjadril sklamanie, že prezident, hoci mu to navrhol, neudelil štátne vyznamenanie ľuďom, ktorí sa podieľali na príprave slovenského predsedníctva v Rade EÚ, a mrzí ho, že ocenenie dostalo iné podujatie na P. Zrejme narážal na festival Pohoda. Kancelária prezidenta poprela, že by od neho dostala oficiálny návrh. Ako vnímate takéto vyjadrenia ako držiteľka štátneho vyznamenania?

„Festival Pohoda považujem v našom štáte za mimoriadne pozitívnu vec, pretože mládež potrebuje aktivitu. Máme predsa podporovať mládež k aktivite, je tam hudba, sú tam diskusie. Veď práve na Pohode arcibiskup Bezák vyhlásil, že Pán Boh je najväčší pohoďák, čo je pre mladých ľudí úžasné.

Ak sa bavíme o tom, či pánu prezidentovi návrh dal, alebo nie, po Nežnej revolúcii som sa veľmi tešila, že môžem konečne hovoriť pravdu. Dala som si ju ako záväzok na zvyšok života a snažím ho dodržiavať. K tomu len toľko.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu