BRATISLAVA. „Vy to už nebudete potrebovať,“ povedal príslušník Hlinkovej gardy mladým židovským ženám, keď im bral náušnice, retiazky a ďalšie cennosti. Ležali na slame v jednom z popradských domov a čakali na vlak, ktorý ich mal odviesť na nútené práce. Že o niekoľko dní pôjdu do Osvienčimu, nevedeli.
„Vtedy sme si ešte stále mysleli, že je to len vtip. Zarobíme si a kúpime druhé,“ spomína Laura Špániková, ktorá mala vtedy dvadsať rokov.
Medzi ľuďmi sa vtedy podľa svedkov rozšírilo, že tieto transporty pôjdu do slovenských tovární pracovať.
Podobné predstavy mal aj otec vtedy 18-ročnej Edity Grosmanovej. Keď jej matka chcela, aby jej dcéra pred nútenými prácami ušla do Maďarska, jej manžel to odmietol so slovami „zákon je zlý, ale je to zákon“.
Grosmanovú zobrali do školy, kde na ženy čakal príslušník SS a lekár. Aj ona si spomína, že ľudia vtedy nemali strach, v škole si spievali a hovorili vtipy.
„Prvé strašidelné pocity prišli, keď nás zobrali do dobytčích vagónov,“ povedala Grosmanovú.
Obe ženy sa pred 75 rokmi zúčastnili na prvom transporte Židov do Osvienčimu. Z Popradu odišiel 25. marca 1942 o 20.20.
Bán o debatách s kotlebovcami: Povedali, že Mazurek je ešte nevycválaný Čítajte Dve vedrá
Vo vagóne bola tma, svetlo prenikalo len cez štrbinkami medzi doskami. Desiatky žien mali k dispozícii len dve vedrá. Jedno bolo na vykonávanie potrieb, v druhom bola voda na pitie. V takýchto podmienkach bolo pre nich ťažké odhadnúť, ako dlho cestovali.
