Prezidenti Slovenskej republiky od roku 1993

Pozrite si, kto boli slovenskí prezidenti a prezidentka od vzniku Slovenskej republiky až dodnes.

Viac informácií o voľbe prezidenta (ako voliť, zákon, kurzy)
Zoznam kandidátov v prezidentských voľbách 2024
Michal Kováč (1993 – 1998)
Rudolf Schuster (1999 – 2004)
Ivan Gašparovič (2004 – 2014)
Andrej Kiska (2014 – 2019)
Zuzana Čaputová (2019 - 2024)
Peter Pellegrini (2024 -

Postavenie prezidenta Slovenskej republiky

Podľa ústavy Slovenskej republiky - č. 460/1992 Zb. je prezident hlavou Slovenskej republiky.

Reprezentuje štát navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.

Prezidenta volia občania Slovenskej republiky v priamych voľbách tajným hlasovaním na päť rokov. Právo voliť prezidenta majú občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Za prezidenta možno zvoliť každého občana Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a v deň voľby dosiahol vek 40 rokov.

Prezident skladá pred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“

Plat prezidenta SR určuje zákon č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov SR v znení neskorších predpisov.

Zoznam prezidentov Slovenska

Michal Kováč (1993 - 1998)

(* 5. 8. 1930, † 5. 10. 2016)

Prezident SR Michal Kováč. (zdroj: Michal Frank)

„Pán premiér nie je schopný partnersky spolupracovať a viesť korektný dialóg. Nedokáže zjednocovať rôznorodé zoskupenia občanov a znásobovať politickú energiu štátu. Vzhľadom na jeho podozrievavosť dokáže spolupracovať len s ľuďmi, ktorí sú mu nejakým spôsobom zaviazaní.“

Týmto parlamentným prejavom z marca 1994 sa vtedajší prezident Michal Kováč prvýkrát verejne vzoprel premiérovi Vladimírovi Mečiarovi. Ako kritik spôsobu jeho vládnutia sa Kováč stal na dlhé roky jediným ústavným činiteľom na Slovensku, ktorý vystupoval proti Mečiarovi.

Pre výrok, že za únosom jeho syna stojí bývalý šéf SIS Ivan Lexa, sa s ním Lexa sporil dvadsať rokov. Tvrdil, že to zasiahlo do jeho osobnostných práv a v roku 1996 na neho podal žalobu. Súd najprv rozhodol v prospech Lexu a Kováč sa mu mal ospravedlniť, Najvyšší súd však neskôr rozsudok zrušil a vec sa zasa vrátila na okresný súd.

Ich dvadsaťročný súdny spor sa skončil v júni 2016, keď Lexa žalobu stiahol. Argumentoval exprezidentovým vekom a zdravotným stavom. Kováč mal Parkinsonovu chorobu.

Kováč bol vyštudovaný ekonóm a do Nežnej revolúcie pracoval v bankovníctve. Po páde komunizmu bol členom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia a neskôr sa stal jej predsedom. Bol členom Komunistickej strany, no v čistkách po augustovej okupácii 1968 ho zo strany vylúčili.

V rokoch 1989 až 1991 bol ministrom financií, cien a miezd. Do prezidentského úradu nastúpil v marci 1993 potom, čo ho zvolil do funkcie vtedajší parlament.

Ako spoluzakladateľ HZDS po zvolení do funkcie vyhlásil, že ho proti Mečiarovi nikto nedostane. Po roku sa však jeho praktikám vzoprel a stal sa jeho najtvrdším kritikom.

Ich konflikt naštartovala Mečiarova požiadavka, aby vymenoval za ministra privatizácie práve Lexu.

“Zdôvodňoval to tým, že HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, že pravdepodobne budú predčasné voľby a hnutie peniaze potrebuje,“ vysvetľoval Kováč v parlamente.

Lexu odmietol vymenovať, lebo mu nedôveroval. Mečiar si nakoniec ponechal riadenie ministerstva privatizácie pod sebou a z Lexu urobil štátneho tajomníka.

Niekoľko dní po prezidentovom prejave Národná rada odvolala Mečiara z funkcie predsedu vlády a rozhodla o konaní predčasných volieb na jeseň 1994. V nich HZDS opätovne vyhralo.

Necelý rok a pol od prezidentovho prejavu v parlamente, v auguste 1995 maskovaní muži zavliekli jeho syna Michala Kováča mladšieho do Rakúska. Za únosom bola podľa spísanej obžaloby SIS. Vtedy jej šéfoval Lexa.

Tretia Mečiarova koaličná vláda mu v parlamente vyslovila v roku 1995 „nedôveru“, hoci v ústave takýto inštitút nie je.

Napriek početným snahám vlády zbaviť sa Kováča, vydržal vo funkcii až do roku 1998. Po jeho odchode Mečiar dočasne viedol prezidentský úrad a prešli na neho aj viaceré prezidentské právomoci. V tom čase prijal amnestie, ktoré bránia vo vyšetrení zavlečenia Michala Kováča mladšieho.

Pre vzťah Mečiarovej vlády k vtedajšiemu prezidentovi upozorňovali európske inštitúcie na nedodržiavanie demokracie na Slovensku.

Prvý porevolučný prezident Slovenskej republiky Michal Kováč zomrel vo veku 86 rokov na zlyhanie srdca.

Pozrite si profil prezidenta Michala Kováča.

Rudolf Schuster (1999 - 2004)

Prezident Rudolf Schuster (1999 - 2004). (zdroj: archív SME.sk)

Slovensko bolo v čase parlamentných volieb 1998 už pol roka bez prezidenta. Po konci funkčného obdobia Michala Kováča ho zastupoval vtedajší premiér Mečiar. V roku 1997 jeho minister vnútra Gustáv Krajči z HZDS zmaril referendum, pretože nechal vytlačiť hlasovacie lístky bez otázky, ktorá sa ľudí pýtala na súhlas s priamou voľbou prezidenta.

Mečiar už v pozícii zastupujúceho prezidenta udelil amnestie na únos Michala Kováča ml. aj na prípad zmareného referenda.

Nebolo preto prekvapením, že proti priamej voľbe vystupoval najviac práve Mečiar. „Nestotožňujem sa s tým, čo vykrikuje vodca opozície Ján Čarnogurský, že sa o politických otázkach bude znovu rozhodovať na ulici,“ povedal ešte pred voľbami 1998. V tom čase ho SNS navrhovala za kandidáta na prezidenta s tým, že má v parlamente najväčšie šance na zvolenie.

Za priamu voľbu sa počas povolebných rokovaní bojovala SDK. „Sme za urýchlenú priamu voľbu prezidenta, napríklad vo februári,“ povedal Dzurinda v októbri 1998. Dôvodom mohlo byť aj to, že ak by voľba prebehla opäť v parlamente, nevedel ručiť za všetky hlasy SDK. Jeho strana pôvodne vznikla ako koalícia piatich rôznych subjektov proti Mečiarovi.

Zvyšné koaličné strany pripúšťali aj voľbu v parlamente. Popri pomere síl vo vláde sa tak strany dohadovali aj o tom, ako by mala voľba prezidenta vyzerať.

SOP pretláčala za prezidentského kandidáta Schustera s odôvodnením, že kreslo predsedu vlády pripadlo SDK a predsedu parlamentu dostala SDĽ. Partnerov presviedčala aj tým, že voľba prezidenta by ukázala jednotu koalície, čo by bol „veľký signál do zahraničia“.

Schuster svoju kandidatúru dokonca označil za podmienku na vstup do koalície a dostal ju do koaličnej zmluvy. Strany ju schválili aj preto, že SOP sa vzdala nároku na tretieho ministra.

Ešte v čase vznikajúcej protimečiarovskej koalície využil Rudolf Schuster pozíciu strany SOP, ktorú založil krátko pred parlamentnými voľbami 1998, a vynútil si od koaličných partnerov podporu pri kandidatúre na slovenského prezidenta. O necelý rok sa ním bývalý komunistický pohlavár a košický primátor stal.

Do druhého kola volieb išiel so svojím súperom, rok predtým porazeným trojnásobným premiérom Vladimírom Mečiarom z HZDS, z prvej pozície a porazil ho v ňom s náskokom vyše 433-tisíc hlasov.

Schustera počas výkonu funkcie hodnotili pozorovatelia ako svojrázneho prezidenta. Kým zvolenie svojho nominanta oslavovali koaličné strany ako víťazstvo demokracie, neskôr sa z neho stal odporca vlády.

“Košické ‘knieža’ nemeckého pôvodu má dokonalú schopnosť nájsť východiská v spleti rôznych záujmov spolu s ich využitím vo vlastný prospech,“ napísala po jeho zvolení agentúra ČTK. Upozornila na jeho komunistickú minulosť a súčasnú orientáciu na európsku budúcnosť krajiny.

Po zvolení za prezidenta sa Schuster vzdal funkcie košického primátora aj predsedu SOP. Jeho strana už v ďalších voľbách nekandidovala, niektorí členovia išli do volieb na kandidátke SDĽ, ktorá však v roku 2002 už neuspela.

Schusterove vzťahy s Dzurindom sa vyostrili, k čomu prispeli aj prezidentove vážne zdravotné problémy, keď ho v roku 2000 v bezvedomí previezli do rakúskeho Insbrucku.

Vláda počas Schusterovej neprítomnosti musela na seba prebrať niektoré prezidentské právomoci, na čo sa uzdravený prezident po návrate urazil. Bol presvedčený, že vláda s ním už nerátala. Koalícii často vracal schválené zákony.

Pozrite si profil prezidenta Rudolfa Schustera.

Ivan Gašparovič (2004 - 2014)

Prezident Ivan Gašparovič (2004 - 2014) (zdroj: archív SME.sk)

Na konci roku 1992 Ivan Gašparovič, vtedy najvyšší ústavný činiteľ Slovenskej republiky, vycestoval do USA, kde sa veľmi domáhal stretnutia s novozvoleným prezidentom Clintonom. Zdôvodňoval to životným záujmom Slovenska.

Keďže prezident USA neprijíma predstaviteľov cudzích štátov skôr, než nastúpi do úradu, vyslal na stretnutie svojho vysokopostaveného poradcu. Lenže tomu Gašparovič nedokázal vysvetliť, čo bolo také dôležité, aby ho prijal samotný prezident. Hovoril najmä o tom, že Slováci si samostatnosť neželali, a že to boli Česi, ktorí ich do nej dotlačili.

Igor Uhrík, ktorý stretnutie zorganizoval a sám sa na ňom zúčastnil, preto dospel k záveru, že predseda parlamentu sa o stretnutie s Clintonom usiloval iba preto, aby mu to zvýšilo „prestíž a šancu získať podporu HZDS v kandidatúre na prezidenta“. V čase, keď bol Gašparovič v USA, však politické grémium hnutia rozhodlo, že za HZDS budú kandidovať Roman a Michal Kováčovci.

V novembri 1998 po rokovaní politického orgánu hnutia Ivan Gašparovič oznámil, že predseda HZDS nebude kandidovať v priamej voľbe prezidenta, lebo sa rozhodol „venovať práci v hnutí“. Tlačový odbor HZDS to okamžite dementoval s tým, že politické grémium o tejto otázke nerokovalo. V apríli 1999 Mečiar oznámil svoju kandidatúru.

Po sneme HZDS v júli 2002 Ivan Gašparovič povedal, že sa na kandidačnú listinu HZDS nedostal preto, lebo niekto Mečiarovi „naťukal do hlavy, že mu budem konkurovať v kandidatúre na prezidenta… Bál sa, že ho môžem poraziť“. Na otázku, či sa bude o dva roky uchádzať o post hlavy štátu v súťaži s Mečiarom, Gašparovič odpovedal: „Nehovorím, že kandidovať budem, ale čo keď… To ho môže stáť vysnívané kreslo.“

Je 18. apríl 2004 a pôvodný outsider prezidentských volieb Ivan Gašparovič v predošlý deň zvíťazil vo voľbách s náskokom viac ako 350-tisíc hlasov.

Kým vyostrený súboj o prezidentské kreslo brali obaja kandidáti vážne, mnohí vnímali druhé kolo volieb ako rozhodovanie medzi dvoma zlami.

Prvý prezident Michal Kováč dokonca vyzval Mečiara, aby sa kandidatúry vzdal a umožnil zabojovať o post hlavy štátu Eduardovi Kukanovi (SDKÚ), ktorý skončil v prvom kole volieb prekvapivo až na treťom mieste.

K výberu spomedzi dvojice sa stavali rozpačito viacerí. KDH na čele s Pavlom Hrušovským svojim voličom odporučilo, aby sa na voľbách nezúčastnili, a Béla Bugár ako šéf SMK otvorene povedal, že nevidí v druhom kole „žiadneho kandidáta, ktorý by mohol byť označený za menšie zlo“. Volebný deň sa zastrájal stráviť radšej v záhrade.

Naopak, po dlhom zvažovaní si svojho kandidáta našiel Smer, ktorý ešte pred prvým kolom podporil Gašparoviča. Pôvodne síce zvažoval aj vtedajšieho prezidenta Rudolfa Schustera, no podľa šéfa Smeru Roberta Fica napokon zavážilo, že Gašparovič je „skúsený štátnik, nespochybniteľný vlastenec a človek so zmyslom pre sociálnu spravodlivosť“.

„Západ si väčšinou myslel, že je to súťaž medzi mečiarovcami a nemečiarovcami. Netušili, že Gašparovič je len Mečiarovou odnožou,“ komentoval voľby francúzsky politológ Jacques Rupnik. S bývalým premiérom sa totiž spájala najmä povesť izolovania Slovenska medzi ostatnými krajinami či nedemokratické rozhodnutia.

Po kauze únosu prezidentovho syna či ďalších sporoch s Mečiarom z minulosti dokonca aj exprezident Kováč vyhlásil, že je pripravený pristúpiť radšej aj na voľbu Gašparoviča, hoci ten ho v minulosti nazval „starým chujom“.

„Rozhodnúť sa kandidovať do funkcie prezidenta hlavy štátu nie je jednoduché,“ prihováral sa prezident Ivan Gašparovič koncom januára 2009 v prezidentskom paláci médiám.

Oznámenie o svojej opätovnej kandidatúre si nechal na poslednú chvíľu. Jeho najväčšia konkurentka, Iveta Radičová z SDKÚ, o svojich ambíciách uchádzať sa o post najvyššieho ústavného činiteľa hovorila už koncom roka 2007. V čase Gašparovičovho oznamovania kandidatúry už jej kampaň bežala naplno.

Premiér Robert Fico otváral tretí rok vlády s nevyspytateľnými koaličnými partnermi Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom, jeho popularity sa to ale nedotklo napriek rôznym kauzám jeho kolegov z vlády.

Do prvého kola prezidentských volieb išlo celkovo sedem kandidátov, za prvou dvojkou Gašparovič – Radičová sa vytvorila obrovská medzera. Tretí František Mikloško a štvrtá Zuzana Martináková získali len o málo viac ako 5 percent hlasov.

Radičová na Gašparoviča v prvom kole stratila 160 tisíc hlasov, čo mnohých odborníkov prekvapilo, predpovedali totiž oveľa väčší rozdiel a výsledok prvého kola dal nádeje mnohým pravicovým voličom. Fico však už v noci po prvom kole hovoril, že o víťazovi je rozhodnuté.

Takmer okamžite po prvom kole začali Gašparovičovi podporovatelia používať takzvanú maďarskú kartu. Radičovej najmä SNS vyčítalo, že mala na juhu veľmi veľkú popularitu. V niektorých okresoch na južnom Slovensku sa dokonca objavili falošné letáky, ktoré v zlej maďarčine písali o tom, že Radičová podporuje autonómiu na juhu Slovenska.

Radičová pred druhým kolom zvolila štátnickú, neutrálnu taktiku. Voličov mobilizovali najmä nacionalisti, Gašparovič bol konfrontačnejší. Napokon svoju súperku zdolal o 250 tisíc hlasov.

Aký bol Ivan Gašparovič prezident? Odpovedali Kaliňák, Frešo, Sulík, Bugár, Figeľ, Beblavý, Lipšic, Slosiarik, Nechala a Javorčíková.

Pozrite si profil prezidenta Ivana Gašparoviča.

Andrej Kiska (2014 - 2019)

Prezident Andrej Kiska (2014 - 2019) (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)

Andrej Kiska sa narodil 2. 2. 1963 v učiteľskej rodine. Je druhýkrát ženatý a má 5 detí. V roku 1986 ukončil inžinierske štúdium v odbore mikroelektronika na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.

Po vysokej škole pracoval ako projektant v spoločnosti Naftoprojekt v Poprade. Ako manažér a podnikateľ pracoval viac ako 15 rokov. Založil viaceré spoločnosti, najúspešnejšie z nich Triangel a Quatro v roku 1996. V roku 2005 predal všetky svoje podiely v týchto spoločnostiach VÚB banke a rozhodol sa venovať charite.

Spolu s priateľom založil v roku 2006 neziskovú organizáciu Dobrý Anjel, na financovanie ktorej daroval z vlastných peňazí 1 milión eur. V roku 2011 Kiska spoluzakladal Dobrého Anjela v Českej republike.

V roku 2012 sa Andrej Kiska rozhodol kandidovať na post prezidenta Slovenskej republiky ako nezávislý a nestranícky kandidát. V druhom kole prezidentských volieb 29. marca 2014 bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky. Hlas mu dalo 1 307 065 voličov, čo predstavovalo 59,38 percenta zo všetkých odovzdaných hlasov. Funkcie prezidenta Slovenskej republiky sa ujal po zložení sľubu počas inaugurácie 15. júna 2014.

Po mesiacoch dohadov, či bude, alebo nebude kandidovať, prezident Andrej Kiska 15. mája 2018 oznámil, že do budúcoročného prezidentského súboja už nepôjde. Z kuloárov už dlhšie prenikali informácie, že kandidovať nebude, analytikov aj preto viac prekvapilo jeho vyhlásenie, že po konci vo funkcii prezidenta v politike nekončí.

Svoje rozhodnutie opätovne nekandidovať Kiska odôvodnil aj rodinou. “Čas strávený s najbližšími, s rodinou, s deťmi je nenahraditeľný,” povedal. Ak má mať život zmysel, nemôžeme ich podľa neho odsúvať.

Pokračoval však tým, že na začiatok novej, lepšej éry, nestačí iba zmena vlády. “Slovensko potrebuje aj zmenu vládnutia. Cítim osobnú zodpovednosť za to, aby som takejto zmene pomohol. Politický zápas, ktorý som začal v roku 2014, nepovažujem za skončený,” povedal.

Pozrite si profil prezidenta Andreja Kisku.

Zuzana Čaputová (2019 - 2024 )

Prezidentka Zuzana Čaputová. (zdroj: FOTO SME - Jozef Jakubčo)

Zuzana Čaputová sa narodila 21. júna 1973. Základnú školu a gymnázium absolvovala v Pezinku, následne vyštudovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Dlhé roky pôsobila v neziskovom sektore ako spolupracovníčka občianskeho združenia VIA IURIS.

Ako právnička viedla viac ako desať rokov kampaň proti pezinskej skládke. V kauze išlo o miliónový biznis, v jej pozadí stáli aj záujmy Mariana Kočnera. V roku 2016 ju za tento boj ocenili prestížnou Goldmanovou environmentálnou cenou.

Čaputová mala svoj podiel aj na zrušení Mečiarových amnestií, keď vo VIA IURIS rozbehli petíciu a v priebehu niekoľkých týždňov vyzbierali vyše 76-tisíc podpisov, čím pomohli vytvoriť verejný tlak.

V septembri 2017 oznámila odchod z VIA IURIS, v decembri vstúpila do vznikajúcej politickej strany Progresívne Slovensko a o ďalší mesiac bola na jej ustanovujúcom sneme zvolená za podpredsedníčku.

Do straníckej politiky vykročila v roku 2017, keď vstúpila do hnutia Progresívne Slovensko, o rok na to ju na ustanovujúcom sneme zvolili za podpredsedníčku.

Rozhodnutie kandidovať na post prezidentky oznámila v máji 2018. V prezidentskej kampani sa zameral najmä na tri témy: spravodlivosť pre všetkých, dôstojnosť pre seniorov a ochranu životného prostredia.

V druhom kole volieb porazila so ziskom 58,4 percenta hlasov kandidáta Smeru Maroša Šefčoviča. Do funkcie prezidentky bola inaugurovaná 15. júna 2019.

V utorok 20. júna 2023 oznámila, že do boja o funkciu prezidenta vo voľbách 2024 už nevstúpi.

Pozrite si profil prezidentky Zuzany Čaputovej.

Peter Pellegrini 2024

Sledujeme výsledky prezidentských volieb 2024 minútu po minúte. (zdroj: TASR/AP)

Peter Pellegrini sa narodil 6. októbra 1975 v Banskej Bystrici.

Je absolventom Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Ekonomickej fakulty Technickej univerzity v Košiciach.

V rokoch 2002 až 2006 pôsobil ako asistent poslanca Smeru Ľubomíra Vážneho. Vo voľbách v roku 2006 kandidoval za Smer a bol prvýkrát zvolený za poslanca. Poslancom parlamentu sa stal aj po voľbách v roku 2010.

Po predčasných parlamentných voľbách v roku 2012 pôsobil ako štátny tajomník ministerstva financií. Post zastával do roku 2014, keď prezident Kiska prijal 3. júla 2014 demisiu Dušana Čaploviča (Smer) a Pellegriniho vymenoval za nového ministra školstva. Ministrom bol do 25. novembra 2014, keď nahradil odstupujúceho Pavla Pašku (Smer) vo funkcii predsedu parlamentu.

Podpredsedom vlády pre investície a informatizáciu sa stal po voľbách v roku 2016. Počas politickej krízy po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice bol Pellegrini dočasne poverený vedením ministerstva kultúry namiesto Mareka Maďariča (Smer), ktorý sa funkcie vzdal.

Prezident Kiska poveril 15. marca 2018 Pellegriniho zostavením novej vlády po tom, ako tretia vláda Roberta Fica podala demisiu.

O týždeň na to, 22. marca 2018, sa Pellegrini stal predsedom novej vlády, zloženej zo zástupcov strán Smer, SNS a Most-Híd.

Demisiu do rúk prezidentky Zuzany Čaputovej podal za celú vládu 20. marca 2020.

V predvolebnej kampani pred voľbami 2020, bol Pellegrini volebným lídrom Smeru. Od voličov dostal 413 555 preferenčných hlasov, teda najväčší počet spomedzi všetkých kandidátov strany, čo zároveň znamenalo zisk druhého najväčšieho počtu preferenčných hlasov spomedzi všetkých poslancov. Smer však skončil výsledkovo druhý.

Zámer založiť novú stranu oznámil v júni 2020 a pridalo sa k nemu ďalších desať poslancov, ktorí sa rovnako ako on dostali do parlamentu na kandidátke Smeru. Vznikla tzv. Pelleho jedenástka.

V predčasných parlamentných voľbách 2023 skočil Hlas s výsledkom 14,70 percenta hlasov na treťom mieste, pričom Pellegrini dosiahol 337 976 prednostných hlasov.

Strana Hlas sa stala spolu so Smerom a SNS súčasťou vládnej koalície a Pellegrini predsedom parlamentu.

V prvom kole prezidentských volieb, ktoré sa konalo 23. marca 2024, skončil na druhom mieste, keď získal 834 718 hlasov voličov, čo bolo 37,02 percenta. Spolu s víťazom prvého kola Ivanom Korčokom (958 393 hlasov, 42,51 %) postúpil do druhého kola.

V druhom kole, ktoré sa konalo 6. apríla 2024, ho podporilo 53,12 percenta voličov. Ivan Korčok získal 46,87 percenta hlasov.