TASR o tom v noci nadnes informoval jeho syn Juraj Hrúz s tým, že zatiaľ nie je známe, či k úmrtiu došlo v sobotu alebo v nedeľu.
Pavel Hrúz sa narodil 14. júna 1941 v Banskej Bystrici. V roku 1964 absolvoval štúdium na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Pracoval najprv ako inžinier, potom bol v rokoch 19681971 v Martine redaktorom časopisu Matičné čítanie.
Pre svoje politické a občianske postoje k augustovým udalostiam v roku 1968 a vďaka nasledujúcemu normalizačnému procesu ho prepustili z Matice slovenskej, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov, zakázali mu publikovať a tým ho vylúčili z oficiálneho kultúrneho života až do pádu komunizmu v roku 1989. V tomto období pracoval ako údržbár tenisových kurtov, skladník a energetik. V druhej polovici 70. rokov pracoval anonymne pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici, po roku 1989 bol redaktorom jeho literárnej redakcie.
Ešte začiatkom 70. rokov mu uverejnili poviedky v rozličných časopisoch, ktoré mu knižne vyšli až v 90. rokoch. Po zákaze publikovať udržiaval styky s českými disidentmi, napríklad s Ludvíkom Vaculíkom. V Prahe mu tajne, v náklade 30 kusov vyšli poviedky nazvané Zvuky ticha. Oficiálne kniha uzrela svetlo sveta v rozšírenej verzii v roku 1991 pod názvom Pereat.
Pred zákazom publikovať mu vyšla prvá zbierka poviedok Dokumenty o výhľadoch (1966), neskôr ďalšia Okultizmus (1968). Po roku 1989 mu v postupných zbierkach vyšli aj jeho skôr napísané poviedky Chliev a hry (1990), Pereat (1991), Párenie samotárov. Rendez vous 69 (1993), Oči kuričove (1996), Chlieb a kry (1996), Hore pupkom, pupkom sveta (1998). V roku 2001 napísal esej Lunetárium (2001) a v roku 1973 rozprávkovú hru Nedobytný hrad.
K svojmu beletristickému dielu pridal v roku 2000 knihu Bystrica v... tom, ktorá je literárnou montážou o jeho rodnom meste, príhodách a zážitkoch jeho obyvateľov aj návštevníkov.
Pavel Hrúz patrí medzi najpozoruhodnejšie zjavy slovenskej prózy posledných desaťročí. V jeho tvorbe dominuje kriticko-ironizujúci postoj k viacerým nedostatkom vtedajšej spoločnosti. Viaceré jeho poviedky sú akousi literárnou sondou do psychiky a motívov konania ľudí z rôznych vrstiev spoločnosti so záujmom aj o spoločenskú vrstvu na periférii spoločnosti. Osoby, vo viacerých prípadoch v podstate aj stroskotanci, Hrúzových próz sú vďaka ich sebazáchovného princípu aj sebeckí, bezohľadní a koristnícki. Ich bytostná túžba zachovať sa a nepodľahnúť pritom konvenciám je autorovou konfrontáciou so strnulou spoločnosťou, dáva jej lekcie z morálky. Jeho rozprávačstvo vystihuje najhlbšie vrstvy ľudskej psychiky i globálnu spoločenskú atmosféru prostredníctvom náznakových príbehov odohrávajúcich sa v rozličných časových a štylistických vrstvách. Hrúzova próza je moderným vyjadrením sveta na konci dvadsiateho storočia. Povedané slovami literárneho teorerika a kritika Valéra Mikulu, "Hrúzov deziluzívny pohľad je však práve tým, čo nám nemôžu poskytnúť iné (mas)médiá: registruje a signalizuje veci, ktoré spoločnosť berie na vedomie len veľmi neochotne, lenivo".
Tvorbu Pavla Hrúza ocenili v roku 1998 Cenou Tatrabanky. V tom istom roku získal aj Cenu Dominika Tatarku za knihu Hore pupkom, pupkom sveta.
