ZVÄZOK KĽÚČOV
Odzváňanie starému režimu symbolizovalo štrnganie kľúčmi, jeden z najsilnejších symbolov nadšenia a súhlasu s revolučnými zmenami. Vymrznutí ľudia na námestiach podchvíľou pri vystúpeniach rečníkov na tribúne okrem mávania zdvihnutou rukou a prstami v tvare víťazného „véčka" vytvárali nezabudnuteľnú atmosféru všetkých demonštrácií práve touto, víťazstvo ohlasujúcou kľúčovou zvonkohrou.
BUDAJKA
Čiapka, ktorú preslávil jeden z novembrových lídrov. Niežeby predtým bola neznáma, no u nás dovtedy špeciálne pomenovanie nemala. Nebola síce vrcholom elegancie, no pre svoju praktickosť ju nosievali nonkonformnejší mladí ľudia, a k takým Ján Budaj nesporne patril, ale aj ľudia pracujúci na stavbe či v poľnohospodárstve. Odkedy sa v nej Budaj zjavil v chladných novembrových dňoch 1989 na tribúne, národ jej hneď vymyslel meno, ktoré vydržalo dodnes.
SVIEČKY
Sviečky sa stali symbolom pádu totality už pol druha roka pred revolúciou. Na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa 25. marca 1988 uskutočnila takzvaná sviečková demonštrácia veriacich, ktorú zorganizovali František Mikloško, Ján Čarnogurský a Vladimír Jukl. Brutálne potlačené zhromaždenie niekoľko tisíc účastníkov, ktorí so sviečkami vyjadrili svoj odpor proti normalizačnému režimu, bolo prvým verejným vystúpením občanov na Slovensku proti totalite. Sviečky sa potom objavili aj v rukách študentov - zapaľovali ich na počesť svojich kolegov, ktorých na pražskej Národnej triede 17. novembra zbila polícia.
NAJKRAJŠÍ KÚT
Medzi umelcami na novembrových tribúnach nechýbal ani operný spevák Peter Dvorský. Jeho tenor, priraďovaný do spoločnosti Pavarottiho, Carrerasa a Dominga, bol pri svojej premiére pred takmer stotisícovým námestím trochu rozochvený a spevák sa priznal, že pred toľkými poslucháčmi ešte nevystupoval. Vzápätí sa Dusíkova a Braxatorisova pieseň Najkrajší kút stala ďalším z radu hitov revolúcie. Publikum, ktoré sa neraz zmenilo na sprievodný chór, s dojatím spievalo, že najkrajším kútom v šírom svete je rodná zem.
DO BATÔŽKA
Hoci Jara Filipa poznala najširšia verejnosť najmä ako „tretieho do partie" Milana Lasicu a Júliusa Satinského a hudobní znalci zasa oceňovali najmä jeho spoluprácu s Dežom Ursinym ako klávesistu kapely Provisorium, rozmanitý talent tohto humoristu, moderátora, herca, skladateľa, textára a speváka sa prejavoval aj v pesničkárskej sfére.
K atmosfére novembrových revolučných tribún patrila aj jeho a Lasicova pieseň Do batôžka. „Do batôžka si nalož pretvárku, lož a faloš a potom zahoď všetko do vody. Bez pretvárky a falše, hneď by ti bolo krajšie, hneď by tu bolo viacej pohody." A hoci nežne naladené námestia verejne deklarovali odpor k akémukoľvek násiliu, charizmatickému Filipovi sa „prepiekol" verš o tom, že tí, čo „pikle" kuli, dostanú po papuli.
MOZARTOV DOM
Najznámejšou revolučnou adresou bol nesporne palác na Jiráskovej (kedysi a dnes opäť Ventúrskej) ulici číslo 10, medzi Bratislavčanmi známy aj ako Mozartov dom. V posledný novembrový deň sa tam z dočasných sídiel definitívne presťahovala VPN, diali sa tam politické rozhodnutia, vybavovali problémy tisícov ľudí, sídlila tam redakcia novín Verejnosť aj Kultúrneho života, ale tiež Maďarská nezávislá iniciatíva, ďalšie priestory patrili archívu, počítačovému stredisku, právnej a psychologickej poradni, nechýbal bufet ani kaviareň. Hektická a zároveň romantická atmosféra, plná radosti z pádu totality, nikomu z osadenstva ani množstva návštevníkov ničím nepripomínala, že až do prvých dní revolúcie bola v tejto budove večerná univerzita marxizmu-leninizmu.
LOGO VPN
„Asi štvrtý či piaty deň po 17. novembri som si uvedomil, že tento pohyb, toto vzopätie plné nervozity, nádeje, obáv, dojatia aj radosti, by potrebovalo symbol, logo," opisuje vznik loga hnutia Verejnosť proti násiliu výtvarník Karol Rosmány. Koordinačnému centru VPN predložil niekoľko skíc, niektoré vychádzali z československej zástavy, na niektorých použil znak V ako Victory - symbol viery vo víťazstvo. Farebnosť bola jasná, kopírovala bielo-modro-červenú trikolóru. Vedenie VPN sa rozhodlo pre variant s víťazným „véčkom".
NÁMESTIE SNP
Pre historické zhodnotenie nášho víťazného hnutia vrelo odporúčam, aby prvá drevená provizórna skladacia tribúna na bratislavskom Námestí SNP bola zakonzervovaná a uložená do múzea, publikovali noviny Verejnosť návrh čitateľa. Séria manifestácií sa začala v pondelok 20. novembra na Hviezdoslavovom námestí, na druhý deň sa ľudia zišli na Námestí slobody, no od stredy 22. novembra sa miestom každodenných demonštrácií stalo Námestie Slovenského národného povstania. Začínali sa o štvrtej popoludní a desaťtisíce ľudí tam prichá-
dzali deklarovať svoju podporu revolúcii. V sychravom počasí na námestí, odrazu zbavení strachu a plní túžby po slobode a eufórie z postupne sa rúcajúceho režimu, nadšene aplaudovali lídrom novembra aj ďalším rečníkom či hudobníkom, ktorí patrili k programu mítingov.
;)
Foto - TASR
NOVINY VEREJNOSŤ
Vydávalo ich Koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu, vedením redakcie, ktorá sídlila v Mozartovom dome na Ventúrskej (vtedy Jiráskovej) ulici, bol poverený Eugen Gindl. Časom pribudla kultúrna príloha Ahoj, Európa, ktorej šéfoval Ľubomír Feldek. Tretie číslo napríklad otváral rozhovor Martina Bútoru s Milanom Kňažkom a Jánom Budajom, ktorí okrem iného opisovali, ako sa predtým (ne)poznali. Videl som ťa občas, ako nosíš syna do škôlky, to som už vedel, že patríš k tvorcom Bratislavy/nahlas, spomína Kňažko. Jeho začal Budaj pozorne vnímať, keď podpísal Niekoľko viet a ešte počas bývalého režimu vrátil titul zaslúžilého umelca. Najsilnejšie obsadenou rubrikou bolo listové oddelenie, výber z ohlasov občanov z celého Slovenska tvoril dôležitú súčasť novín.
ACADEMIA ISTROPOLITANA
Academia Istropolitana, ktorou sa začali v 15. storočí písať dejiny vysokého školstva na území Slovenska, sa stala kľúčovým miestom revolúcie. Bolo tam centrum študentského hnutia, tlačové a informačné stredisko a v prvých dňoch aj sídlo Verejnosti proti násiliu. Koordinovane sa tam rodili strategické politické rozhodnutia, pripravovali mítingy v školách a na námestiach, organizovali študentské štrajky, rozmnožovali prvé plagáty a letáky.
PLAGÁTY
Herci robia politiku a ÚV hrá divadlo. Podobných výstižných plagátov, ktorými boli už v prvých dňoch revolúcie oblepené všetky možné aj nemožné plochy, bolo po celom Slovensku nespočetné množstvo. Najfrekventovanejšími slovami boli sloboda, pravda, demokracia, voľby. Jedny konštatovali (Roky temna sa končia, Biľak - živá fosília stalinizmu), druhé burcovali (Preč s komunistickou buržoáziou, Čo môžeš urobiť dnes, neodlož zasa o dvadsať rokov), a iné sa pokúšali o vtip aj verše (Nič netrvá večne, ani láska ku KSČ, Herci, vedci, kuriči, tiež sme toho voliči). O tom, že túžba po zmene bola naozaj intenzívna a všeobsažná, svedčil aj plagát na jednom kostole: Žiadame vymeniť kostolníka Farkaša. Nespokojní veriaci.
PRAVDA VÍŤAZÍ
V čase, keď bratislavskí študenti 16. novembra svojím pochodom mestom akoby ohlasovali dramatický priebeh nasledujúcich dní a týždňov, koncertovala skupina Tublatanka v amfiteátri. Keď tam zaznela pieseň Pravda víťazí, nik netušil, že práve počúva jeden zo symbolov budúcej revolúcie. Prvé bratislavské mítingy sa mohli úspešne uskutočniť aj vďaka Tublatanke, ktorá svojou aparatúrou umožnila ozvučiť Námestie SNP.
SVETRE
Svetre, ale tiež tričká a na druhej strane stola obleky a kravaty - aj týmto oblečením, no najmä názormi a presvedčením sa odlišovali zástupcovia VPN a študentského hnutia v prvých dialógoch televízie od obhajcov normalizačného režimu. Dialógy v priamom prenose, v podstate prvé slobodné televízne debaty, boli pre divákov šokom, mali obrovskú sledovanosť a významne prispeli k šíreniu myšlienok revolúcie po celom Slovensku. Vo svetroch sedeli Gál, Budaj, Langoš, Snopko, Mikloško, Kňažko, Šimečka, Tatár a ďalší aj pri rokovaniach s vtedajšou komunistickou slovenskou vládou vedenou Pavlom Hrivnákom.
OSTNATÝ DRÔT
Väčšina z približne 150-tisíc účastníkov sprievodu z Bratislavy do Hainburgu má zrejme dodnes na pamiatku odložený kúsok ostnatého drôtu, ktorý si vlastnoručne odstrihli z plotu na československo-rakúskej hranici. Tvorivejší z neho vytvárali symbolické srdce. Pod názvom Ahoj, Európa sa vtedy, 10. decembra, na Medzinárodný deň ľudských práv, vybrali na pochod a vďaka ústretovosti rakúskych colníkov prešli slobodne až do neďalekého Hainburgu. Na brehu Dunaja oproti hradu Devín, odetého do bielej, modrej a červenej farby, sa zhromaždení stretli okolo obrovského srdca, ktoré z ostnatého drôtu urobil výtvarník Daniel Brunovský, a zvolali: Ahoj, Európa!
TIETO TVÁRE BOLI ZNEUŽÍVANÉ
Keď sa v nedeľu 19. novembra skončilo v bratislavskej Umeleckej besede zhromaždenie asi päťsto ľudí, časť účastníkov odišla na Malú scénu SND, kde Martin Huba oznámil divákom, že herci vstupujú do štrajku. V Astorke, kde sa mal hrať v ten večer Tartuffe, výzvu pražských hercov nehrať prečítal Marián Labuda, ktorý v revolučných dňoch z tribúny mítingu vyslovil symbolickú vetu aj za svojich hereckých kolegov: „Tieto tváre boli dvadsať rokov zneužívané."
ŽIVÁ REŤAZ
Prvú živú reťaz nežnej revolúcie vytvorili bratislavskí študeni už deň pred jej začiatkom - 16. novembra, keď v predvečer Medzinárodného dňa študenstva sa presúvali centrom mesta až k budove ministerstva školstva, aby protestovali proti podmienkam na vysokých školách. Symbol jednoty a spolupatričnosti sa potom často opakoval na demonštráciách v takmer každom väčšom meste. V Bratislave vytvorilo živú reťaz napríklad asi dvetisíc účastníkov prvej manifestácie v pondelok 20. novembra na Hviezdoslavovom námestí.
UTVORTE KORIDOR
Vystúpenia rečníkov na tribúne bratislavského Námestia SNP občas prerušila výzva z úst moderátora mítingov Milana Kňažka: Utvorte koridor, umožnite prejazd sanitky. Ako celý jeho magicky vyznievajúci verbálny prejav, využívajúci bohaté herecké skúsenosti, aj táto veta bola vyslovená zreteľne a najmä pomaly (čo zdôrazňoval všetkým rečníkom predtým, než pristúpili k mikrofónu). Desaťtisíce ľudí podľa jeho spresnenia, v ktorej časti námestia niekto potrebuje lekársku pomoc, okamžite aj v tom najpreplnenejšom priestore vytvorili miesto pre záchranné vozidlo. Zdanlivá samozrejmosť, no v atmosfére povznášajúcej spolupatričnosti to všetci prežívali viac ako len nejakú povinnú ohľaduplnosť.
V JEDNOTE JE SILA
Heslo V jednote je sila patrilo v novembrových dňoch k najčastejším, či už sa objavovalo na plagátoch a v
najrôznejších výzvach, alebo zaznievalo na demonštráciách. Mnohotisícový dav práve v ňom videl podmienku úspešného zavŕšenia revolučného procesu, ktorý mal zvrhnúť komunistickú totalitu. Preto práve týmto heslom nielen odkazoval lídrom na tribúnach svoje odhodlanie a súhlas s ich ideami, ale aj sebe akoby pripomínal potrebu celospoločenskej jednoty. Pravda, skandovanie malo bohatý repertoár, k veľmi frekventovaným patrili heslá Odstúpiť!, Nie sme ako oni, ako aj Máme holé ruky. Viaceré heslá boli „federálne", vzájomne inšpirované televíznymi prenosmi z mítingov v českých a slovenských mestách.
UMELECKÁ BESEDA
Funkcionalistická budova na dunajskom nábreží patrila výtvarníkom. Do dejín spoločensko-politického života sa zapísala v nedeľu 19. novembra, keď sa tam zišlo okolo päťsto ľudí. Milan Kňažko, ktorý sa práve vrátil z Prahy, informoval o štrajku tamojších divadiel. Výtvarník Ľubomír Longauer tam prečítal výzvu, ktorú v ten deň pripravili spolu s ním Miroslav Cipár, Ladislav Čarný, Ľubomír Feldek, Daniel Fischer, Peter Horváth, Martin Hollý, Jozef Jankovič, Vladimír Kompánek, Karol Lacko a Rudolf Sikora, zhodou okolností vtedy aj „majiteľ" kľúčov od Umeleckej besedy, kde v tých dňoch demontoval svoju výstavu.
SĽÚBILI SME SI LÁSKU
Nepísanou hymnou nežnej revolúcie na Slovensku bola pieseň Ivana Hoffmana Sľúbili sme si lásku. Jeho prítomnosť na tribúnach bola samozrejmá a očakávaná, veď tento fotograf sa už predtým veľmi jednoznačne vymedzoval proti režimu, okrem iného aj účasťou na vydávaní samizdatov. Člena pesničkárskeho združenia Slnovrat si počas svojho bratislavského koncertu v júni 1989 pozvala na pódium slávna Joan Baez. Pieseň Nech nám nehovoria mu síce vtedy trochu pokazili zdesení usporiadatelia, ktorí vypli v hale na Pasienkoch zvuk, no o pár mesiacov ho desaťtisíce ľudí slobodne počúvali a spolu s ním spievali: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň."
Sľúbili sme si lásku
Videli sme tých, ktorí vystierali ruky,
mali ich prázdne a ešte bola tma,
po našich uliciach odvtedy prešli veky,
zobudili sme sa zo zlého sna.
Sľúbili sme si lásku,
sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať,
sľúbili sme si nový deň.
Tí mladí za nás vystreli prázdne ruky,
za nás boli bití, za naše mlčanie,
po našich uliciach odvtedy prešli veky
a zaznelo zlému posledné zvonenie.
Vystrime s nimi všetci prázdne ruky,
a bude v nich naša budúcnosť,
na našich uliciach podajme si ruky,
neviery a strachu už ozaj bolo dosť.
Ivan Hoffman
Autor: Alexander Balogh ©SME
;){kind=link}