MARTIN . Bývalý prezident Václav Havel nespôsobil, dokonca ani nenariadil konverziu zbrojárskeho priemyslu na Slovensku. Túto, už takmer zľudovenú historku, popierajú kapitáni vtedajšej zbrojovky ZŤS Martin, ale aj niektorí zamestnanci. Boli pri tom a hovoria, že je to blud, fáma alebo lož.
Bývalý generálny riaditeľ ZŤS Martin Jozef Uhrík tvrdí, že priama súvislosť zastavenia zbrojárskej výroby s menom prezidenta Havla neexistuje. „Samozrejme, že o tom rozhodnúť nemohol. Nikdy by som zastavenie výroby nespájal s menom pána Havla.“
Uhrík už v roku 1988 predložil vtedajšej vláde návrh na zastavenie výroby tankov, aj návrhy náhradných riešení. Problémom podľa neho bolo to, že Federálna vláda program údajne nemala chuť riešiť.
O konverzii rozhodla socialistická vláda
„Rozhodnutie alebo podiel Václava Havla na konverzii slovenského špeciálu je totálny blud, ktorý sa nezakladá na reálnych faktoch. O konverzii sa rozhodlo dávno pred revolúciou. Som ochotný to podpísať aj vlastnou krvou,“ dodal Peter Kuruc, niekdajší manažér nábehu nových výrob a neskôr šéf stratégie ZŤS Martin.
O konverzii rozhodla socialistická vláda dávno pred revolúciou v novembri 1989. Výroba zbraní rástla len do roku 1987, keď podľa niektorých zdrojov dosahovala 18 miliárd korún. Potom sa stroj zasekol. Prišli na to aj socialistickí ekonómovia a ešte pred revolúciou rozhodli o útlme. Za niekoľko rokov mal dosiahnuť 80 až 90 percent výroby.
Milan Malík, ktorý bol v tom čase investičný námestník v ZŤS Martin, potvrdil, že o postupnom prechode takzvaného špeciálu na civilnú výrobu padlo rozhodnutie dávno pred Havlom.
„Je to ničím nepodložená fáma. Už dva, či tri roky pred revolúciou vznikla v zbrojovke špeciálna skupina ekonómov, stratégov a prognostikov, ktorí mali hľadať a nájsť programy, ktoré by nahradili výrobu tankov. Bola to mimoriadne ťažká úloha. Aj preto ich volali hvezdári,“ spomína si Malík.
Mýty o Havlovi prežijú aj jeho odchod, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Tanky vyrábali, ale nikto za ne neplatil
Skupina pripravovala prechod špeciálu na výrobu traktorov, či stavebných strojov. Už vtedy spolupracovali na projekte s nemeckou firmou Hanomag. Potvrdzuje to aj správa z 13. novembra 1989, ktorá vyšla v denníku Smena. Generálny riaditeľ Hanomagu Wolfgang Freimuth na margo spolupráce so ZŤS vyhlásil, že firma, ktorá dokáže vyrábať dobré tanky, si poradí aj s buldozérmi.
O uvoľňovaní kapacít zbrojnej pre civilnú výrobu hovoril aj predseda slovenskej vlády Pavol Hrivnák. Spomínal Martin, Dubnicu, Považskú Bystricu aj Sninu a Liptovský Hrádok. Socialistická tlač optimisticky informuje o licencii s Hanomagom a prvých už vyrobených buldozéroch a nakladačoch. Ročný obrat výroby odhadovali na 40 miliónov západonemeckých mariek.
Generálny riaditeľ ZŤS Martin Jozef Uhrík už vtedy upozorňoval na pokles špeciálnej výroby v rokoch 1988 – 1989 o 50 percent a prognózoval prepad o ďalších 15 percent o rok neskôr.
Kuruc zložitú situáciu potvrdzuje, navyše dodáva, že na konci 80. rokov sa síce tanky vyrábali, ale takmer nikto za ne neplatil.
„V tom čase to už bol totálne zlý projekt. Socialistická vláda to vedela a robila opatrenia na konverziu špeciálu. Rozhodnuté bolo dávno pred nežnou revolúciou. Havel na to nemal žiadny dosah. Pamätám si jeho vyhlásenie v Martine. V politicko-ekonomickom kontexte sa dalo vnímať len ako bonmot, ktorý neskôr zneužili nacionalisti a hlupáci. Tanky už nebolo kde voziť,“ tvrdí Kuruc, ktorý hľadal náhradné výrobné programy pre ZŤS.
Tlak ekonomiky a trhov
„Medzinárodná situácia sa uvoľňovala. Znižovali sa počty tankových vojsk v Európe. Hovorilo sa ešte o modernizácii tankov pre sovietov, ale tí dávali neadekvátne podmienky. Až potom prišla revolúcia a Havlovo vyhlásenie v USA, že nebudeme vyrábať. Bol to len výkrik. Výroba tankov by skončila tak, či tak. Možno o rok, možno o dva neskôr, ale skončila,“ hovorí bývalý investičný námestník ZŤS Martin.
Bývalý zamestnanec zbrojovky v Martine si pamätá na obdobie konverzie veľmi dobre. Spomína si, že v zbrojovke pracovalo niekedy osem tisíc ľudí a „po Havlovi“ už len 800. Napriek tomu si nemyslí, že zastavenie výroby je Havlovo maslo. V meste aj vo fabrike sa vtedy síce povrávalo, že Havel položil zbrojársky priemysel na kolená preto, lebo chcel získať Nobelovu cenu mieru, ale ľudia tomu neveria.
„Václav Havel tu nemal dobré meno, ale on sám za to určite nemohol. Myslím si, že ku zastaveniu výroby došlo pod tlakom ekonomiky a trhov, nie Havla,“ dodáva dnes už 60-ročný bývalý pracovník martinskej zbrojovky.
Beata
Balogová
