Denník SME dáva v novom seriáli osobnostiam možnosť poukázať na veci, ktoré považujú za dôležité – môžu prísť do redakcie, stanoviť tému a dozerať na to, ako ju redaktori spracujú.
Tento týždeň vybrala tému zdravotná sestra a aktivistka za práva pacientov ĽUBICA KOČANOVÁ.
Na budúci týždeň tému vyberie zakladateľ humanitárnej organizácie a fotograf Martin Bandžák.
Ministerka zdravotníctva Zuzana Zvolenská nevie, kedy by zákon o dlhodobej starostlivosti mohol byť hotový.
BRATISLAVA. Väčšina z nich je starých a pre dlhodobú chorobu sú nezriedka pripútaní na lôžko. Majú problém sami sa čo i len najesť a umyť.
Oni aj ich príbuzní potrebujú pomoc s ošetrením a vybavovaním rôznych potvrdení a vyšetrení, ktoré sú s tým spojené.
Dodnes však neexistuje zákon, ktorý by riešil starostlivosť o dlhodobo chorých a nie je ani jasné, kedy by mohol byť.
Dlhodobo chorým v domovoch sociálnych služieb je tak komplikované poskytovať zdravotnú a tým v nemocniciach sociálnu starostlivosť.
Centrálna pomoc
- príspevok na dlhodobú starostlivosť,
- chránené a podporované bývanie pre dlhodobo chorých,
- odľahčovaciu službu pre ľudí, ktorí sa starajú o dlhodobo chorého,
- servis na kúpu, úpravu a zácvik na integračnú pomôcku pre dlhodobo chorého.
Ak ostane dlhodobo chorý človek doma, celá starostlivosť ostáva na jeho príbuzných. To je aj prípad Jána Mikulíka z Bratislavy. Spolu so sestrou sa stará o 78–ročného otca, ktorý má cukrovku a je po operácii prostaty.
Aby zabezpečil svojmu otcovi potrebnú starostlivosť, musel mu cez agentúru domácej ošetrovateľskej služby vybaviť skupinu ľudí, ktorí ho umývajú. Ošetrujú mu aj preležaniny. Na to potrebujú krémy, ktoré mu musí predpísať obvodný lekár, no vždy len na mesiac.
Preležaniny potrebuje Mikulíkov otec aj chirurgicky ošetrovať. Preto potrebuje vždy zohnať a zaplatiť chirurga, ktorý mu ich príde obstrihať.
Lekára musí zháňať aj pre katéter, ktorý otcovi treba vymeniť každý mesiac.
Keďže má otec cukrovku a je na umelej strave, potrebuje od diabetológa napríklad pravidelne objednávať pásiky na meranie cukru v krvi.
„Očakával by som centralizáciu týchto služieb pod nejakú jednotku,“ odpovedá Mikulík na otázku, čo by čakal od nového zákona.
Bratislavčan hovorí, že keby nebýval vo veľkom meste, nemal auto, ústretového zamestnávateľa a dostatok vedomostí, nedokázal by sa o svojho otca starať.
Zákon v nedohľadne
Zákon o dlhodobej starostlivosti pripravil už v roku 2005 niekdajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac (ANO).
„V tom čase sa ministerkou práce stala Iveta Radičová. Chcela sama pripraviť nový zákon o službách, ktorý by riešil aj problematiku kombinovanej starostlivosti. Tak ma premiér Mikuláš Dzurinda požiadal, aby som zákon stiahol,“ spomína Zajac.
Zákon Radičová nepredložila a Slovensko ho nemá doteraz. Za sedem rokov ho nepripravili pravicoví ani ľavicoví ministri.
„Je to priorita,“ hovorí ministerka zdravotníctva Zuzana Zvolenská. Hoci tvrdí, že na zákone intenzívne pracuje s ministerstvom sociálnych vecí, nevie povedať, kedy by mohol byť hotový.
„V priebehu budúceho roku musíme túto problematiku posunúť jednoznačne ďalej.“
Nateraz na prípravu zákona funguje len pracovná skupina rezortov zdravotníctva a sociálnych vecí.
„Navrhoval by som nevymýšľať teplú vodu, ale pozrieť sa do zahraničia ako to tam funguje,“ hovorí Mikulík.
Čo sa deje s dlhodobo chorými?
Je niekoľko možností, kde dnes končia ľudia, ktorí sú chorí dlhšie ako šesť mesiacov.
1. Domáca starostlivosť a chránené bývanie
Pri opatrovaní dlhodobo chorého doma môže jeho príbuzný využiť Agentúru domácej ošetrovateľskej služby. O pacienta sa dokáže sčasti postarať po zdravotnej aj sociálnej stránke. Nutná je však spolupráca s lekárom a úradmi. Agentúr je iba päť.
2. Dom s ošetrovateľskou starostlivosťou
Zdravotnícke zariadenie, kde je dlhodobo chorému poskytovaná zdravotná a komplexná ošetrovateľská starostlivosť 24 hodín.
3. Sociálne zariadenie
Najmä domovy sociálnych služieb a domovy dôchodcov. Ich problémom je, že sa v nich oficiálne neposkytuje zdravotná starostlivosť a ich prácu ne〜hradia zdravotné poisťovne.
4. Nemocnica
Ide najmä o geriatrické oddelenia a oddelenia pre dlhodobo chorých. Pobyt v nich však býva časovo obmedzený, limitované sú aj ich kapacity. Poskytuje sa v nich najmä zdravotná, ale už menej sociálna starostlivosť.
Vozíčkár: Bez ochotných ľudí to nejde
Človek sa nesmie opustiť, tvrdí Matúš Hricoviny, ktorý je už jedenásť rokov na vozíku.
BRATISLAVA. Na stene veľký plagát Boba Marleyho, za dverami jamajská vlajka a z reproduktorov sa ozýva reage.
„Hudba je moja veľká vášeň,“ hovorí tridsaťtriročný Matúš „Kescho“ Hricoviny z Bratislavy. „Snažím sa žiť pre aktuálnu chvíľu. Chodím na koncerty a festivaly.“
Matúš je telesne postihnutý. Úraz spred jedenástich rokov ho pripútal na invalidný vozík.
„V roku 2001, keď som bol na vysokej škole, som bol v Tridsaťdevine (niekdajší bratislavský podnik, pozn. red.),“ spomína. „Bola tam bitka, odvtedy som na vozíku.“ Viac sa k udalosti nechce vyjadrovať.
Žije v byte neďaleko zimného štadióna v bratislavskom Ružinove. Bývanie mu vybavila mama.
Bez ochoty ľudí to nejde
„Veľké peniaze a veľa fyzických a psychických síl sa muselo investovať do toho, aby som mohol akotak fungovať,“ chváli Matúš svojich rodičov. Niektoré veci sa im podľa neho podarilo vybaviť len po známosti.
Matúš zatiaľ býva v byte s asistentom, ktorý sa oňho stará. „Je to veľmi zodpovedný človek, varí mi aj perie,“ vraví.
Od štátu dostáva naňho príspevok. Okrem neho má aj ďalších asistentov. „Neviem si predstaviť, že by som fungoval bez ochotných ľudí,“ vraví.
„Keď si zdravý a zistíš, že potrebuješ rožky, zoberieš sa a ideš do obchodu. Ak si však postihnutý, musíš si to týždeň dopredu naplánovať, najmä kvôli asistentom.“
Okrem včasného plánovania musí Matúš rozmýšľať, aby vyžil z invalidného dôchodku. „Neviem si predstaviť, že by som z neho vyžil. Preto sa snažím využívať rôzne zľavy.“
O tom, či by mu mohol pomôcť nový zákon o dlhodobo chorých, špekulovať nechce.
Človek sa nesmie opustiť
Napriek ťažkostiam, ktoré Matúš má, nestráca chuť do života. „Človek sa nesmie opustiť,“ radí ľuďom s podobným osudom.
„Odvtedy, ako sa mi to stalo, sa snažím čo najviac fungovať sám, aby som bol čo najmenej odkázaný na cudziu pomoc.“
Ľudia mu však podľa neho pomáhajú, keď je na ulici sám a potrebuje pomoc.
Ťažké srdce má len na vodičov, ktorí nezriedka parkujú na miestach vyhradených pre telesne postihnutých.
Zdravotná sestra: Chorým venujeme málo pozornosti
ĽUBICA KOČANOVÁ je statička a zdravotná sestra. Známou sa stala uverejnením série blogov o preležaninách, za ktoré získala novinársku cenu.
Akú tému ste si vybrali a prečo?
„Dlhodobá starostlivosť o dlhodobo chorých dlhodobo absentuje. Chcela by som ukázať, že chýba zákon o dlhodobej starostlivosti a dlhodobo chorým venujeme málo pozornosti.“
Čo je najčastejší problém?
„Starostlivosť o nesebestačného príbuzného. Je to traumatizujúce. Príbuzní nemajú pre chorého riešenie, nemajú ho kam umiestniť, nevedia mu pomôcť. A musia spolu s ním ostávať doma. Opúšťajú svoj aktívny život a sú traumatizovaní spolu s človekom, ktorý potrebuje zdravotnú aj sociálnu starostlivosť.“
S akými konkrétnymi ťažkosťami sa stretávajú?
„Nevedia sa obrátiť na inštitúciu, ktorá by im pomohla v ich probléme, ktorý je pre nich dlhodobý. Nemajú inštitúciu, ktorá by im pomohla riešiť akútnu situáciu, keď napríklad človeka po náhlej príhode dostanú domov z nemocnice a nevedia ako ďalej. Vtedy nastáva veľké vákuum.“
Čo by pomohlo, aby sa tento stav zlepšil?
„Legislatíva. Treba, aby sa upravila ihneď. Aby sa prepojili zdravotná a sociálna starostlivosť. Pomohol by ucelený zákon, ktorý by riešil dlhodobo chorých ľudí, ktorí sú v sociálnych a zdravotníckych zariadeniach. Najlepšie by bolo, keby zákon bol pod garanciou ministerstva zdravotníctva. Lebo ten človek je najmä dlhodobo chorý.
