Peter Vajda: Plánovali SME na Silvestra

PETER VAJDA pomohol denník SME postaviť v priebehu niekoľkých dní. Po ťažkých začiatkoch si všimol aj pubertu denníka, čítať chce kritické, no objektívne noviny.

Ako si spomínate na vznik SME?

Sú to silné spomienky. Boli to zvláštne časy nástupu Mečiara k moci a rozdelenia Česko-Slovenska. Súčasťou toho bola aj jeho tendencia ovládnuť médiá. Presne na Silvestra 1992 som bol náhodou na Donovaloch a náhodou tam bol aj Karol Ježík, ktorý tam mal chalupu, spolu s Alexejom Fulmekom a Jozefom Weissom. V tejto trojici ma navštívili so správou, že od nového roku prevezmú Smenu vládne orgány a urobia čistky.

O čom ste sa rozprávali?

V rámci osláv nového roku sme vymysleli plán. Ak budú chcieť byť redaktori samostatní, nazbierame nejaké peniaze a pokúsime sa urobiť nezávislé noviny.

Na rozmýšľanie ste asi nemali veľa času.

Nie. Kľúčový bol 4. január. V priestoroch, kde teraz sídli redakcia, bola tlačiareň. Tam bolo zhromaždenie všetkých redaktorov a zamestnancov. Vystúpili sme tam traja – Weiss, Ježík a ja. Hovorili sme o situácii v Smene a ponúkol som ľuďom prechod do novej spoločnosti, ktorú budeme financovať, ale len za predpokladu, že najmenej 70 percent ľudí povie áno, teda, že nechcú byť nohsledmi Mečiara. Upozornil som ich na nepríjemnú vec, a to, že až doteraz mali pohodlný život, pomerne vysoké a spoľahlivé platy, kým v nových podmienkach to budú mať oveľa ťažšie. Na druhej strane môžu byť nezávislí a robiť žurnalistiku, ktorá im prinesie pocit uspokojenia. Drvivá väčšina sa priklonila k odchodu.

Zostávalo ešte desať dní do prvého čísla.

Začali sme makať na tom, aby vznikla spoločnosť, aby dostala nejaké peniaze, aby noviny mohli vyjsť. Jednou z najdôležitejších vecí bolo, aby sme rýchlo získali tony papiera. To sa nám podarilo v Juhočeských papierňach Větřní. Podarilo sa nám zohnať aj tlačiareň, tak to vyšlo.

Prečo ste do toho išli?

Hlavný dôvod bol, že sa mi nepáčilo ani rozdelenie Česko-Slovenska, ani spôsob Mečiarovho vládnutia. Považoval som to za krok k prehre revolúcie. Autoritatívne tendencie boli jasné, žiaľ, časť obyvateľstva to nezbadala. Nezbadala to ani časť intelektuálov, ktorí to neskôr trpko oľutovali.

Asi to nebol lacný špás.

Nebol, ale začínali sme veľmi skromne. Pôvodný kapitál bol veľmi nízky. Niekoľko málo percent dali aj niektorí redaktori, malú časť aj priaznivci. Keďže noviny boli čoraz väčšie a väčšie, potrebovali viac kapitálu. Situácia sa stala neúnosnou, museli sme do nich vložiť väčší kapitál a stala sa z toho regulérna firma. Tým, ktorí z nadšenia prispeli na začiatku, sme peniaze vrátili aj s nejakými bonusmi.

SME postupne vychádzalo vo vydavateľstvách SUMUS, VMV, Grand Press a Petit Press. Je to presné, či sa niečo menilo?

Na začiatku to boli také ad hoc spoločnosti bez mimoriadne zložitej konštrukcie, aby sa to vôbec dalo rozbehnúť. Potom sa ukázalo, že treba viac kapitálu, takže dochádzalo k zmenám. Skutočne veľká zmena nastala, až keď pristúpili zahraniční partneri. Ak si dobre pamätám, bolo to v roku 2000. Vtedy vznikli dve spoločnosti s rovnakou štruktúrou akcionárov a s rovnakou štruktúrou vedenia.

Prečo?

Bol to dôsledok toho, že naši nemeckí partneri Verlagsgruppe Passau sa orientovali na regionálne noviny – tie vydával Petit Press. Grand Press vydával SME a Domino fórum. Z bezpečnostných dôvodov, keby sa spojenectvo ukázalo nevhodné, keby z toho mali nemeckí partneri zlý pocit, aby sa mohli jednoducho odtrhnúť. Našťastie, spolupráca bežala dobre a asi po roku sme dostali návrh na fúziu.

Ako to prebehlo?

Regionálne noviny boli v tom čase veľmi stratové. Naopak, SME bolo ziskové. Fúzia prebehla tak, že Grand Press fúzoval do Petit Pressu. Od tej chvíle máme taký skromnejší názov. Mnohým sa to nepáčilo; Grand Press znel honosnejšie.

Predsa len, vráťme ku skratke VMV. Kto sa za ňou skrýval?

To bol nešťastný návrh. Ja takéto značky nemám veľmi rád. Veľmi v tom bol aktívny pán Majský, ktorý ponúkol v roku 1995 alebo 1996 spojenie alebo vklad starej Smeny do SME. Tá mala nejakých desaťtisíc predplatiteľov a za to chcel nejakú minoritu. Preto došlo k zmene názvu.

To meno už dlho neznie dobre.

Po čase sme podiel od pána Majského odkúpili, aby nedošlo k nejasnostiam v smerovaní novín.

Ako si spomínate na situáciu, keď tlačiareň Concordia odmietla zo dňa na deň tlačiť noviny?

Bol to jeden z tých ťahov, ktoré používali ľudia, ktorí sa chceli zavďačiť Mečiarovi. Riaditeľ tlačiarne pán Mana dostal judášsky groš, a síce ponuku na odpustenie časti dlhu, ktorý mal za tlačiareň od Slovenskej poisťovne. Pán Mana za peniaze predal svoju česť a poslal poobede fax, že večer sa tlačiť nebude. Bol tam tichý predpoklad, že noviny niekoľko dní vôbec nebudú vychádzať. Bola to organizovaná akcia, ale sa skončila opačne. Záujem o SME sa ešte zvýšil.

Nakoniec sa tlačilo v Komárne, ale čo v ten deň?

V ten prvý deň sme našli tlačiareň, ktorá sa dnes volá Versus. Chudáka vedúceho na druhý deň vyhodili. Ten deň nám stačil, aby sme si dohodli tlačiareň v Komárne a neskôr v Žiline.

Vaša Prvá slovenská investičná spoločnosť mala tiež problémy, odobrali jej licenciu. Súviselo to s novinami?

Útoky na firmy, na ktorých čele som stál, sa množili a boli čisto politické a ostré. Nejaký štátny tajomník ministerstva financií nám licenciu odobral protizákonne. Súdy nám dali za pravdu a po pätnástich rokoch sme dokonca dostali aj odškodnenie. Príbeh s tlačiarňou bol jednou z takých epizód. Vypozoroval som, že tí, ktorí sa snažili o likvidáciu novín, pochopili, že priamy útok je kontraproduktívny. Preto sa snažili útočiť na vlastníkov. Vznikla zvláštna situácia – časť opozície bola v parlamente chránená imunitou a postupne sa do tejto ochrannej atmosféry dostávala aj redakcia, ale celá zloba sa začala valiť na nás.

Preto ste sa odsťahovali do Prahy?

Firmu sme rozdelili na českú a slovenskú časť, časť zamestnancov sa presťahovala do Česka, kde sme sa úspešne rozvíjali. Prvá slovenská investičná skupina sa stala stopercentnou dcérou českej skupiny PROXY - FINANCE. Aby to všetko fungovalo v krajine, kde platili zákony.

Báli ste sa do roku 1998 o svoje aktíva na Slovensku?

Báť sa nie je dobrý výraz, v konečnom dôsledku človek musí vedieť reagovať. Uvedomovali sme si tlaky a snažili sme sa ich eliminovať.

Za tých dvadsať rokov boli pre vás noviny dobrý biznis?

Ako kedy. Prvých šesť rokov bolo veľmi ťažkých. Kapitál, ktorý sme do toho dali, na veľa stačil. Noviny podobného typu by mali mať možno až desaťkrát väčší kapitál. Postupne sme sa zväčšovali tým, že mnohé skupiny redaktorov, ktoré cítili tlak na nezávislosť, sa k nám pridávali. Príkladom je košický Korzár. Nejaká rezešovská skupina tlačila na majiteľa, ktorý sa radšej vzdal celého titulu. Na to asi 90 percent celej redakcie Korza prešlo do novovznikajúceho Korzára. My sme im poskytli kapitál. Podobne to bolo v Banskej Bystrici, v Žiline. V časoch najväčších politických zápasov okolo roku ´98 vrcholil záujem čitateľov o SME a noviny začali dosahovať zisk. Neskôr prišla fáza ďalšej expanzie s nemeckými partnermi, kde sa museli rekonštruovať slabo vedené regionálne tituly. Opäť dva-tri roky trvalo, než sa vydavateľstvo dostalo do zisku. Teraz od roku 2009 je to opäť slabšie.

Čo konkrétne?

Začali sa dva procesy – masívny nástup k rýchlejšiemu, ale povrchnejšiemu internetu a nižšie rozpočty na inzerciu v priebehu krízy. Príjmy sa znižujú z oboch strán a všetky noviny na svete sú pod tlakom. Celý biznis sa pohybuje v sínusoide s vrcholmi i pádmi. Ale tak je to všade, zriedkavo nájdete firmy, ktoré sú stále len v zisku.

Ako vidíte svoju budúcnosť v týchto novinách? Hodláte svoj podiel niekedy predať?

Nie. Je to aj moje dieťa a vôľu a chuť predávať ho nemám. Aj keď sa sem-tam stane, že dospelý človek nie je s dieťaťom spokojný. To sa stáva v puberte a mám pocit, že prednedávnom SME prechádzalo takouto pubertou.

Peter Vajda (vpravo) s Alexejom Fulmekom a jeho manželkou Denisou.

Myslíte si, že papierové noviny majú budúcnosť?

Všetci sa s tým zapodievajú. Odpoveď nie je jasná, ale existujú pozitívne príklady ako kiná. Tie vyzerali, že pod tlakom masového rozšírenia televízie nemajú zmysel. Projekt veľkokín prišiel s inou koncepciou, kde sú hlavné pukance, kola a prostredie. Kiná sa vrátili. Chcem tým povedať, že výrazná inovácia môže viesť k renesancii novín.

Zaujímate sa aj o iné slovenské noviny?

Myslíte, či chcem nakupovať?

Tam som sa chcel dostať, ale zostaňme zatiaľ pritom, či ich čítate.

V predchádzajúcich rokoch sme Národnú obrodu, Prácu, Smenu vždy sfúzovali. Dlhodobým spolupútnikom SME je Pravda. Prešla určitým vývojom. V jednom období ju veľmi dobre viedol pán Šabata a začala byť, na naše prekvapenie, naším konkurentom. Keď došlo k predaju anglickej skupine, kvalita sa trochu znížila. A teraz sa nám zdá, že stráca dych, pretože z nej cítiť tendenčnosť a určite sa nájde dosť čitateľov, ktorí sú na to alergickí a odídu.

Má dnes zmysel dotovať noviny?

To sa musíte spýtať tých, čo ich dotujú.

Keby na tom boli zle, kúpili by ste ich?

To je chúlostivá otázka, pretože sú to okrem nás jediné noviny považované za informačné. A to by nerobilo dobrú krv. Ale v tejto chvíli ma do toho nič.

Stretávate sa s vlastníkmi iných titulov?

V zásade nie.

Spomenuli ste pubertu SME. Čo si pod tým máme predstaviť?

Niekedy vekový priemer novinárov naznačuje istú neskúsenosť a s tým súvisiacu neprimeranú bojovnosť.

Čiže vek?

Skúsim inak. Človek, ktorý má len časť prehľadu o nejakej situácii, má viac odvahy ako človek, ktorý vidí všetky súvislosti a ktorý vie trochu lepšie merať váhu jednotlivých problémov. Keď niekto vidí len časť, je bojovnejší a chce presadiť svoju svätú pravdu. Keď máte na stole jablko a ešte neviete, že niektoré jablká majú jednu stranu červenú a druhú žltú, ste ochotný bojovať za červenú až na hranicu svojej cti, pretože vidíte len toto červené líčko. A toto sa niekedy v novinách stáva.

Dalo by sa namietnuť, že v deväťdesiatych rokoch v SME komentovali dvadsiatnici, čo dnes nie je.

Možno mi to vtedy menej prekážalo, pretože situácia bola vtedy jednoznačná. Do roku 1998 tu bola vláda ohrozujúca demokraciu a smerujúca na Balkán. V posledných rokoch je relatívne demokratická, rovnovážna a zložitejšia situácia a jednostranné výkriky viac vidno.

Okrem mladosti vám ešte niečo prekáža?

To predsa nebudem hovoriť.

Tak teda, čo by ste si vedeli predstaviť, čo sa dá zlepšiť.

Keby to bolo také jednoduché, tak by som hneď navrhol, aby sa to stalo. Ale veci sú zložitejšie. Ako člen dozornej rady sa môžem kedykoľvek usilovať, aby sa to zlepšilo, ale to je skôr vec dovnútra redakcie.

Aj kolegovia, ktorí tu pracujú dvadsať rokov, vravia, že vás videli asi trikrát v živote. Internetoví diskutéri majú, samozrejme, jasno, ale zasahujete do chodu novín? Dáte vedieť, keď sa vám niečo nepáčilo?

Máme jasnú kultúru vnútri novín. Zástupcovia majiteľov sa len veľmi ojedinele púšťajú do konkrétnych debát na konkrétne témy. Ide skôr o strategické zámery, ktoré prediskutujeme s riaditeľom vydavateľstva, on následne diskutuje so šéfredaktorom a postupne sa to premieta v komunikačných linkách, ktoré ani zďaleka nie sú efektívne a nie je jasné, či vôbec fungujú. Priamy zásah je veľmi ojedinelý. Keď sa rozprávam so šéfredaktorom, čo je asi dva-, trikrát do roka, je to skôr o širšej téme, ktorú ilustrujem konkrétnymi vecami. V konečnom dôsledku je všetko na redakcii. A to, samozrejme, vyvoláva problémy.

Aké?

Zodpovednosť za prípadné chyby alebo tendenčnosť novinárov nesie vedenie firmy a majitelia firmy a to je základný problém, ktorý si málokto uvedomuje. Nejde len o priamu hospodársku zodpovednosť, pokuty a podobne, ale aj nepriamu – napríklad vývoj čítanosti novín. Dosah sa teda veľmi málo prejavuje na novinároch a veľmi veľa na akcionároch. Otázka je, ako zodpovednosť preniesť späť a pritom zachovať nezávislosť novinárov.

Ako vnímate súdne spory politikov s novinami?

Je to z prípadu na prípad. Niekedy je jasné, že ide o divné rozhodnutie súdov. Naše súdy sú rôznorodé, niektoré sú zodpovedné, niektorí sudcovia sú slabej kvality. Niekedy však nie je útok novinára dobre podložený a fakticky správny a v tom prípade sú rozhodnutia proti novinám akceptovateľné.

Volajú vám niekedy politici?

V minulosti to bolo častejšie. Pomaly a iste to ustáva. Človek musí komunikovať, keď chce prejaviť svoj názor. To však nemá nič spoločné s tým, či má zmysel sa zapodievať vecou, ktorá politikovi prekáža. To je vec redakcie. Politici sú, samozrejme, precitlivení, ale niekedy majú pravdu.

Ako by ste spätne zhodnotili prípad komentátora Petra Tótha?

Ťažko sa mi o tom spätne hovorí, pretože na začiatku, keď mal prístup k informáciám, to bolo veľmi zaujímavé. Dnes k tomu môžem povedať, že to bola jeho osobná voľba. Peniaze alebo česť – to je obvyklý problém. Peter Tóth si zvolil pohodlnejšiu cestu.

Podnikáte na Slovensku i v Česku. Ako vidíte ich vývoj?

Vždy, keď bol vo funkcii ministra financií pán Mikloš, Slovensko mimoriadne prosperovalo. Vždy, keď odišiel, tak to šlo dolu vodou a tak to bude aj teraz.

A politicky?

Súčasnú situáciu nevidím optimisticky. Slovensko si to určite odnesie ekonomicky i morálne, ale občania si svojich politikov sami zvolili, tak sa nedá nič robiť.

Keby ste porovnali opozíciu za Mečiara a dnes?

Tým, že je dnes veľmi rozhádaná na malé skupinky, nemá žiadnu silu. Videli sme to na páde predchádzajúcej vlády, kde boli dostatočným dôvodom partikulárne záujmy niekoľkých ľudí. Je to nezrelosť.

SME bolo v deväťdesiatych rokoch jasne vyhranené proti Mečiarovi. Mali by byť noviny podobne vyhranené aj dnes?

Určite nie. To nemá byť zmyslom a cieľom novín. Noviny majú byť pravdivým zrkadlom doby a mali by byť schopné analyzovať a upozorňovať na chyby vlády bez ohľadu na to, ktorá garnitúra vládne. S najväčšou pravdepodobnosťou sa politická morálka zase posunie smerom dolu. Pre noviny je to výzva, aby boli objektívne a kritické.

Občas počuť hlasy, že za šéfredaktora Karola Ježíka boli noviny lepšie ako neskôr, ale aj také, že SME bolo v tom čase na strane KDH ako najsilnejšej opozičnej strany proti Mečiarovi.

To by som netvrdil. To bol širší zápas než stranícky. Šlo o Mečiarov štýl vládnutia a smerovanie Slovenska – buď do Európy, alebo na Balkán. V nijakom prípade nešlo o záujmy politikov, ani KDH, ani DU, ani DS.

Fico s Európou problém nemá, ale štýl vládnutia nie je úplne odlišný.

Občania sa rozhodli nevšímať si to.