Dalia Gregorová sa narodila v roku 1986 v Liptovskom Mikuláši. Je študentkou architektúry na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, v tomto odbore získala bakalársky titul. Pracovala ako špecialista na informačné technológie v zahraničnej firme. S priateľom čaká dieťa, spolu žijú vo Francúzsku. Medzi jej záujmy patrí výtvarné umenie a architektúra.
Svoje postrehy publikuje aj blogu Sme.
Občas sú situácie, v ktorých je novinár ochotný porušiť všetky svoje zásady. Hovoriť so ženou, ktorá prežila niekoľkohodinové znásilnenie, nie je ľahké. Človek sa bojí, či niektorou z otázok neprekročí únosnú mieru, ktorá ublíži.
Keď sme začínali tento rozhovor, cítil som sa neistý, ako pri žiadnom v minulosti. A to sme na seba pozerali iba cez Skype, keďže Dalia žije vo Francúzsku.
Vedomý si toho, že o traume sa žiadnej obeti neformulujú myšlienky ľahko, ako prvej v živote som jej ponúkol, že pri autorizácii má plné právo čokoľvek zmeniť, doplniť alebo vyhodiť. Dokonca aj moje otázky v prípade, že by sa jej dotkli.
Zachránila to ona sama – nielenže hovorila otvorene a bez balastu, ale pri autorizácii nič nezmenila.
Na svojom blogu ste otvorili tému interrupcií po znásilnení. Sama ste obeťou znásilnenia. Čo sa vlastne stalo v roku 2006 na služobnej ceste v Nemecku?
Nešlo o klasické prepadnutie. V rámci služobky som sa ocitla v Düsseldorfe, teda v pre mňa neznámom meste. Šla som si ho pozrieť tak, ako to robia mnohí iní. Keď som si kupovala kebab, zoznámila som sa s jedným chlapom a dali sme sa do reči. Neskôr ma pozval niekam si sadnúť. Čakala som, že pôjdeme do kaviarne, nemala som žiadne podozrenie, zdal sa mi sympatický, príjemne sme debatovali.
Zavolal taxík, „zakecali“ sme sa v ňom, a tak som si neuvedomila, že nás vezie niekam na okraj mesta. Keď sme vystúpili, netušila som, kde sa nachádzame, navyše som si, nanešťastie, v hoteli zabudla mobil. V skutočnosti nás taxík viezol k nemu domov. Byť v meste, hneď by som odišla, ale bolo relatívne málo hodín, situácia nebola nijako vyhrotená, a tak som si myslela, že len podebatujeme a normálne sa vrátim do hotela.
To sa nepodarilo.
Keď som sa zdvihla, že idem na vlak, začal si dovoľovať. Prišla som k dverám, lenže boli zamknuté. Požiadala som ho, aby ich otvoril. Myslela som si, že ide po kľúče, ale vrátil sa s pištoľou. V tom momente som sa zosypala a začala prosiť o život.
Bolo náročné sa od neho dostať. Znásilnenie sa niekoľkokrát opakovalo, celé to trvalo asi osem hodín. Bolo však treba psychicky sa pozbierať, aby ma nezabil.
Čo ste urobili?
