[content type="longread-pos" pos="full"]
Z jeho osadenstva sa sformovala samostatná židovská jednotka.
Dnes žije ešte jej posledný veliteľ, 95-ročný Alexander Bachnár.
[/content]
Alexander Bachnár. Foto SME - Gabriel Kuchta[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
Soňa Gyarfašová
[/content]
„Milý pán učiteľ, už to nebude dlho trvať a vojna sa čoskoro skončí,“ písali poľnou poštou do povstania listy Alexandrovi Bachnárovi jeho žiaci z nováckeho tábora.
Učiť začal mladý Alexander, ktorého ako žida vylúčili v roku 1939 zo štúdia na vytúženej Pedagogickej akadémii, práve v čakárni na smrť. Do nováckeho tábora prišiel zo židovského robotného práporu, kde pracoval po vylúčení zo školy a stretol sa tu aj so zvyškom svojej rodiny.
„Okrem dvoch mojich sestier ktoré už, bohužiaľ, boli deportované do Osvienčimu a okrem mojich troch bratov, dvoch starších a jedného mladšieho odo mňa, ktorí boli deportovaní do Majdanku. Z týchto, podotýkam, piatich rodinných príslušníkov, bratov a sestier neprežil ani jeden,“ dodáva.
Od práce pri uhlí sa paradoxne práve tu dostal k povolaniu, ktorému sa chcel venovať. Vtedajší minister školstva Jozef Sivák povolil, aby sa v tábore zriadila pre židovské deti základná škola.
„Mali sme tam už od začiatku výborného riaditeľa, neskoršieho novinára Jožka Weisera, ktorý nás začiatočníkov nabádal k tomu, aby sme jednak veľmi dôkladne pripravovali na jednotlivé hodiny výučby a jednak aby sme osobitný dôraz kládli na citovú výchovu detí. Tu by som chcel podotknúť najmä to, že tá citová výchova bola veľmi, veľmi dôležitá pretože tie deti okrem pocitu perzekúcie ešte doma zo svojich bydlísk a perzekúcie priamo v nováckom tábore fakticky iné možnosti života nepoznali,“ hovorí.
Najmä deti z vyšších ročníkov sa snažil viesť aj ku klasickej hudbe. „Z Ústredne židov sme do školy dostali aj jeden kvalitný gramofón a vynikajúce gramofónové platne,“ spomína, ako chcel v škole aplikovať komenského metódu, podľa ktorej by malo byť vyučovanie aj hrou.
„Napríklad keď som vysvetľoval deťom Napoleonov pochod na Rusko v roku 1812, tak som mal gramofónovú platňu Čajkovského Slávnostnú predohru 1812. Tam je veľmi názorne zvýraznený najprv slabý náznak marseillaisy, ktorá silnie až po príchod Napoleona do Moskvy, kde už je podfarbená cárskou hymnou, postupne zaniká a mohutne znie cárska hymna, akože Rusko zvíťazilo a vyhnalo Napoleona,“ spomína. Veľký význam vo výučbe však mala Smetanova Má vlast a najmä Tábor a Blaník, kde bolo znázornené, ako český národ mohutnie a dokáže bojovať proti svojim nepriateľom.
Divadlo aj odboj
Snaha nepoddať sa osudu zohrala úlohu pri vzniku táborového divadla. Hrala sa tu Čapkova Vec Makropulos o dáme, ktorá nechce zomrieť a chce večne žiť, v ktorej vtedy účinkovala iba 17-ročná, neskoršia divadelná herečka Dalma Špitzerová. Samostatnú divadelnú hru pre tamojšie deti napísal aj spisovateľ Leopold Lahola.
