Pred prvou svetovou vojnou odišlo za veľkú mláku viac ako pol milióna Slovákov. Hoci v novej krajine ich čakal ťažký chlebíček, domov sa z nich rozhodla vrátiť iba tretina. Počiatky vysťahovalectva Slovákov skúmal v domácich i amerických archívoch Igor Harušťák z Historického ústavu SAV.
Za veľkou mlákou hľadali americký sen. Slovenské úteky z chudobyČítajte
Kedy začali Ameriku objavovať prví Slováci?
Prvých Slovákov v Amerike by som nazval dobrodruhmi – zmienky o nich nájdeme už v druhej polovici 18. storočia. V americkej vojne za nezávislosť bojovali vo vojsku prezidenta Georgea Washingtona Ján Ladislav Polerecký alebo František Beňovský, brat známejšieho Mórica Beňovského. V americkej občianskej vojne zasa Gejza Mihalovič zorganizoval dobrovoľnícke vojsko First Slavonian Riffles. Koncom občianskej vojny padol v bitke pri Chatanooga v Tennessee. V 40. rokoch 19. storočia zakladá drotársku živnosť vo Philadelphii rodina Komandovcov. Slováci už predtým často chodili za zárobkom do Česka, Viedne, do Budapešti, do Dolnej Zeme, Banátu či do Ruska a začali postupne skúšať šťastie aj za veľkou mlákou. V 60. rokoch evidujeme zmienky o ďalších drotároch v USA. V 70. pricestoval do Chicaga známy slovenský cestopisec Daniel Šustek.
Po roku 1880 už môžeme hovoriť o masovom vysťahovalectve, ktoré trvá až do začiatku prvej svetovej vojny. Kedy odišlo do Ameriky najviac Slovákov?
Ak zoberieme obdobie rokov 1880 až 1914, tak v rokoch 1900 - 1914 sa vysťahovalo do Ameriky najviac ľudí nielen z Uhorska, ale aj z celej Európy. Keď Amerika vstúpila do vojny, svoje prístavy zatvorila. Potom sa táto možnosť obnovila, ale už s väčšími obmedzeniami - v rokoch 1921 a 1924 Amerika zaviedla pomerne prísne imigračné zákony. Podľa imigračného zákona z roku 1924 pre Československo platilo, že sa do Ameriky mohli prisťahovať iba dve percentá z počtu ľudí, ktorí sa v USA nachádzali v roku 1890. Ale aj pred prvou svetovou vojnou prisťahovalci museli absolvovať zdravotné prehliadky a preukázať finančnú hotovosť. Ak nevyhoveli, vrátili ich domov na ich náklady alebo na náklady paroplavebnej spoločnosti, čo boli dosť smutné prípady, pretože sa museli vrátiť tam, kde sa nemohli uživiť.
Vráťme sa ešte k počiatkom slovenského vysťahovalectva. Bola hlavnou príčinou hospodárska kríza, ktorá bola na konci 19. storočia v Uhorsku?
Nielen hospodárska kríza, všetko nešťastie zavŕšila neúroda z roku 1879 a lokálne epidémie cholery. Tým hlavným spúšťačom vysťahovaleckej horúčky bola sociálna a ekonomická politika uhorskej vlády, ktorá nevedela zabezpečiť všetkým svojim občanom adekvátne živobytie. Slovenské elity považovali za príčinu vysťahovalectva práve túto politiku uhorskej vlády. Naopak, uhorská vláda si chybu nepriznávala a považovala za hlavnú príčinu vysťahovalectva túžbu Slovákov po zbohatnutí, potom „typickú náchylnosť“ Slovákov na vysťahovanie alebo navádzanie agentov paroplavebných spoločností. Tí dostávali za každého vysťahovalca slušné provízie. Každý videl príčinu niekde inde. Existovali aj príčiny prechodné – napríklad v čase hroziacich vojenských konfliktov, ako boli napríklad balkánske vojny, mladí odchádzali, lebo nechceli narukovať a bojovať za monarchiu.
Hrala potom pri odchode Slovákov úlohu aj národnostná otázka – napríklad snahy uhorskej vlády o maďarizáciu?
Toto je tvrdenie, ktoré sa často opakuje v staršej literatúre z čias socializmu. Väčšinou si však Slováci odchádzali zarobiť alebo išli za lepším životom za more, teda „hlasovali nohami“ proti nevyhovujúcim sociálnym podmienkam v rodnej krajine. V dôsledku maďarizácie odišlo v tom čase len niekoľko jednotlivcov, spomeniem Petra Víťazoslava Rovnianka, ktorý bol vylúčený z budapeštianskeho seminára kvôli obvineniu z panslavizmu. V druhej polovici 19. storočia toto obvinenie proti slovenskej inteligencii často zneužívali uhorské politické elity.
Predstava, ktorú sľubovali Slovákom agenti paroplavebných spoločností, bola jedna vec, ako to však bolo potom s americkým snom v skutočnosti?
