[content type="longread-pos" pos="full"]
Za dva roky DIANA TRUCHLÍKOVÁ so svojím tímom zorganizovala v osadách kastrácie
stoviek zvierat, ďalšie stovky odtiaľ zachránila.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/55/5551507/5551507.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] DIANA TRUCHLÍKOVÁ (na fotografii Filipa Minára) sa narodila v roku 1992 v Bratislave, maturovala na gymnáziu. Od detstva sa venuje záchrane psov, doma má troch, pracuje v útulku v Zlatých Moravciach, je predsedníčkou Združenia za práva zvierat, založila a dva roky vedie projekt Československý kastračný program, v rámci ktorého v rómskych osadách odchytávajú a kastrujú psov i mačky, liečia choré zvieratá a hľadajú nový domov tým nechceným a týraným.
Je slobodná, bezdetná, žije v Zlatých Moravciach. [/content]
[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Kedy vás chytilo zachraňovanie psov?
V dvanástich či trinástich rokoch, už vtedy ma totiž bavili odchyty túlavých zvierat. Keď som na ulici videla opusteného psa, jednoducho som cítila potrebu ho zachrániť. Niekto by sa bál, že ho uhryzne, čo sa naozaj môže stať, mňa to, našťastie, vždy obišlo.
Preto ma bežne bolo vídať, ak chodím po vonku trebárs s odchyteným vlčiakom. Najskôr sa okolie o mňa aj bálo, potom si zvyklo. Že som neskôr začala pomáhať v útulku a robím to dodnes, je teda prirodzené.
Rodičia neprotestovali, že beriete každého túlavého psa? Ak to odľahčím, možno by boli radšej, keby ste v puberte behali po diskotékach.
Keď prišiel ten správny vek, stíhala som jedno i druhé, hoci útulok nakoniec prevážil. (smiech) Keď sme však spustili projekt kastrácie zvierat v osadách, aby sme zabránili množeniu a pribúdaniu ďalších túlavých zvierat, ten mi už zhltol všetok voľný čas.
Aj keby som si teda chcela nájsť iné koníčky, už by to nešlo, lebo každú chvíľu mi niekto volá, že tam a tam pobieha túlavý pes. Ja by som poň totiž zrejme išla, nech by som bola kdekoľvek.
Video: Pozrite sa, ako vyzerá práca so psami v rómskych osadách
[content type="citation"]Vraj nás tam zabijú[/content]
Ako vám napadlo, že budete chodiť po rómskych osadách a kastrovať tam stovky zvierat plus odoberať a zachraňovať tie nechcené?
Niečo také tu predsa objektívne chýbalo. Všetci totiž vraveli, že je to nemožné. Pre mňa to práve z toho dôvodu bola výzva. Veľa sa o tom síce rozprávalo, samotní ochranári však boli skeptickí.
Padalo to zrejme nielen na financiách, ale aj na čase, lebo nie každý má možnosť sa tomu venovať naplno. Ochranári totiž bežne prevádzkujú vlastné útulky, takže pridať si ďalšie povinnosti je náročné.
Stretávali ste sa s predsudkami?
Áno, opakovane som aj od ochranárov počúvala, že sa to nebude dať robiť, lebo ide o rómske osady a ešte nás tam kdesi zabijú. Lenže ja keď sa zatnem, nedám sa. Keď ma potom na Facebooku oslovila dobrovoľníčka z kežmarského útulku a poprosila o pomoc s kastráciami v osade pri Kežmarku, nedalo sa cúvnuť a pustila som sa do toho.
Nebáli ste sa ísť do osady?
Mali sme tam ísť so sprievodom polície, tá tam však strávila možno päť minút, všetka komunikácia s osadníkmi preto ostala na nás. Musím však povedať, že sa všetko podarilo a hneď na prvej akcii sme vykastrovali okolo 50 psov a viacerým ďalším našli nový domov.
Kto to celé zaplatil?
Na začiatku sme nemali žiadne peniaze. Vyhodili sme však na internet výzvu, zverejnili fotky a našli sa ľudia, ktorí prispeli, navyše nám pomohol veterinár, ktorý sa angažoval v kežmarskom útulku.
Myšlienke kastrácie bol totiž veľmi naklonený, neúčtoval si komerčné ceny, bral to ako charitu. Nadšenie nášho tímu potom inšpirovalo ďalších, ktorí začali prispievať finančne, personálne alebo materiálne.
To vyzerá ako splnený sen.
V skutočnosti nám prvá akcia iba ukázala, aké to je náročné, prišla som o mnohé ilúzie. Naviac z neskoršej praxe sme pochopili, že nie je osada ako osada. Rómske osady na východnom Slovensku sú totálne iný svet ako na západnom, napríklad Zlaté Klasy či Plavecký Štvrtok sú v porovnaní s východom luxusnými štvrťami.
Do mnohých rómskych osád na východe aj preto radšej dobrovoľne nik nevkročí, dokonca sú úplne separované aj od obcí, pod ktoré oficiálne patria. Dnes dokonca nerozumiem, ako sme tam v začiatkoch mohli fungovať bez vysielačiek.
Dôvod?
Osady sú obrovské a my sa tam automaticky rozpŕchneme, keďže psy nikdy nie sú koncentrované na jednom mieste. Bez komunikácie medzi jednotlivými členmi tímu by to však nešlo.
Ak niekto nečakane potrebuje použiť odchytovú tyč, ohlási to posádke auta, rovnako ju varuje, aby pripravila prepravku, lebo nesie ďalšieho psa.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/55/5551510/5551510.jpeg?rev=2" author=""]Rómske osady na východnom Slovensku sú totálne iný svet ako na západnom,
napríklad Zlaté Klasy či Plavecký Štvrtok sú v porovnaní s východom luxusnými štvrťami.[/content]
[content type="citation"]Plaché aj agresívne[/content]
V každej osade odchytíte a vykastrujete desiatky psov, vo viacerých viac ako stovku. Ako na vás reagujú?
Niektorú sú veľmi plaché, iné agresívne. Nikdy nevideli cudzieho človeka, auto ani prepravku, nikdy ich nik nesocializoval, to už nehovorím o tom, že nepoznajú nič také ako vôdzka. Dnes si však dokážeme poradiť aj s najhoršími prípadmi.
Ako chytáte plachých psov?
Na odchytové vôdzky, ktoré majú miesto karabíny sťahovací krúžok. Hodíte ho psovi na krk, stiahne sa a pes už nedokáže utiecť. Teda ak tú vôdzku neprehryzie, lebo aj to sa občas stáva.
Pes v panike neútočí?
Môže, stáva sa to, ale väčšina sa bojí. Ak aj cvakajú zubami, tak len okolo seba, po človeku nejdú. Pri mimoriadne agresívnych psoch používame pevnú odchytovú tyč. Tiež má na konci sťahovaciu slučku, a keď ju hodíte psovi na krk, nevie sa k vám priblížiť a pohrýzť vás.
V niektorých prípadoch používame aj odchytovú sieť, napríklad na mačky, lebo tie sa chytajú najťažšie. A ak nepomôže nič z toho, čo som spomenula, veterinár použije klasickú fúkaciu uspávačku, teda pištoľ, ktorá zviera uspí.
Aby sme negeneralizovali – stáva sa, že v osadách narazíte aj na psov, o ktoré sa majiteľ stará?
Áno, stretli sme tam už aj kastrovaných a očkovaných psov, dokonca niektoré mali aj čip.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/55/5551513/5551513.jpeg?rev=2" author=""]Zväčša platí, že osadníci sa nudia, lebo celé dni nemajú čo
robiť, tak nás berú ako spestrenie denného programu.[/content]
[content type="citation"]Najtvrdšie to majú šteňatá[/content]
Keď prídete do osady, ste tam cudzí. Ako presvedčíte domácich, aby vám zverili svojich psov či mačky? Len v Trebišove ste sa zaoberali 253 zvieratami, pričom 109 z nich ste už v záujme ich prežitia nevrátili a jednoducho ich odobrali.
V Sečovciach to boli dokonca ešte horšie čísla ako v Trebišove, spolu nám tam prešlo rukami až 272 zvierat, kastrovali sme ich 121, odobrali 151. Nerobíme to však tak, že si zmyslíme niekam prísť a hneď kastrujeme, to sa nedá.
Najskôr sa ohlásime obci či mestu, prípadne nás zavolajú ony samy, a podpíšeme o tom zmluvu. Obec teda o nás vie, samotnú osadu si pozrieme už niekoľko mesiacov pred akciou.
Vieme teda, aká je veľká, koľko je v nej približne zvierat, aké pomery tam panujú, čo nás čaká. Z toho tiež vyplynie, aký čas budeme potrebovať nielen na odchyty, ale aj na kastráciu a ostatné veci.
Spolupracujú starostovia a primátori?
Ako ktorí. Sú takí, čo nás o pomoc požiadajú sami, iní nás ignorujú, prípadne s ťažkým srdcom privolia, ak im podrobne vysvetlíme, o čo ide. Niektorých však situácia v osade vôbec nezaujíma, v akejkoľvek pomoci nevidia význam.
Vtedy najviac pomôže, ak sa na túlavých psov sťažujú ostatní dedinčania mimo osady. Nie je im totiž príjemné, ak po okolí behá množstvo neočkovaných psov bez dozoru.
Ako reagujú domáci v osade?
Vždy sme veľkou atrakciou najmä pre deti, ktoré tam tvoria väčšinu obyvateľstva, všade za nami behajú. Dospelí si nás neraz začnú všímať, až keď im chceme vziať psa na kastráciu. Niektorí nám začnú pomáhať s odchytom, vysvetľujú to aj iným, ďalším sa naša prítomnosť nepáči.
Zväčša však platí, že osadníci sa nudia, lebo celé dni nemajú čo robiť, tak nás berú ako spestrenie denného programu. Keď prídeme do osady prvýkrát pred akciou, vidíme len pár psov. Mesiac pred kastráciou je ich už viac, a keď sa to celé začne, zrazu sú všade.
Dôveru si obvykle získame, keď prvý deň odoberieme množstvo psov, odoperujeme ich a na druhý deň ich vrátime. To domácich presvedčí, že im nechceme nijako ublížiť.
V akom stave sú tie psy?
Je to rôzne. Niektoré sú na reťaziach, iné behajú voľne, ďalšie sú pozatvárané v pivniciach, chatrčiach, všade. Treba priznať, že viaceré, najmä tie voľne behajúce, netrpia hladom, lebo majú čo žrať. Všade sú totiž kopy odpadkov z nedojedeného jedla.
Psy s obmedzeným pohybom však často trpia podvýživou, navyše majú reťaze zarezané v krku. Bežne sa totiž stáva, že majiteľ či dieťa uviaže šteňaťu na krk špagát či reťaz a je mu ukradnuté, že pes rastie, čiže mu to vrastá do krku a spôsobuje otrasné rany.
K tomu si pripočítajme blchy, svrab a extrémne začervenie. Najtvrdšie v osadách to určite majú šteňatá, dospelé psy sú na tom obvykle lepšie. Ak z ôsmich šteniat z jedného vrhu prežijú dve, je to úspech.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/55/5551514/5551514.jpeg?rev=2" author=""]Keď vidíte malé šteniatko priviazané na desaťcentimetrovom špagátiku o stoličku v bahne
a dotyčný vám ho odmietne dať, dokonca začne robiť šialený bordel, zastane vám rozum.[/content]
[content type="citation"]Psov zabíjajú najmä deti[/content]
Ubližovanie je v osadách zámer či nevedomosť?
Keď vidíte malé šteniatko priviazané na desaťcentimetrovom špagátiku o stoličku v bahne a dotyčný vám ho odmietne dať, dokonca začne robiť šialený bordel, zastane vám rozum.
Musela som vtedy odísť a nechať to riešiť iných, lebo som sa na to už nemohla pozerať. Niet nič horšieho ako bezmocnosť. Niektorí ľudia sú totiž takí, že nepochopia, ani keby ste do toho bahna priviazali ich, jednoducho na to nemajú mentálnu kapacitu. Oni objektívne nerozumejú, že to zviera trpí, preto ich to ani nemá ako trápiť.
Kde končia uhynuté psy?
Napríklad v Trebišove bola kopa odpadkov priamo pred obydliami a na nej mŕtve šteňatá aj dospelé psy. Jednoducho ich tam hádzali, akoby sa nič nedialo. Nie vždy to je tiež o tom, že psy zdochnú prirodzenou cestou, neraz im tam k tomu domáci výrazne pomôžu.
Kto?
Najmä deti. Tie v Trebišove zabíjali psov v rámci hry. Dialo sa to aj priamo počas našej akcie. Jedno šteňa pred nami schovali a ešte v ten istý deň ho ukameňovali. Našli sme ho asi 10 minút po smrti.
Týranie zvierat v osadách je teda časté, aj preto mnohé bez milosti berieme preč, aby sme ich zachránili. Nenapadá mi v podstate žiadny typ týrania, s akým by sme sa aspoň raz nestretli.
Do psov sa tam kope, mlátia ich, topia, lámu im labky, hádžu do nich kamene, videli sme aj ochrnuté mačky či rozrezané krky. Niektoré zo zvierat po odobratí musíme nechať uspať, lebo sa už vzhľadom na svoj stav nedajú zachrániť.
Domáci sa nebránia, keď im ich navždy beriete?
Samozrejme, že kvôli tomu vzniklo už veľa konfliktov, neraz aj veľmi ostrých, ale zvládame to. Najväčším extrémom bol práve Trebišov, lebo tam držali psov dokonca aj na bojové zápasy, takže už keď sme im vykastrovali pitbullku, nastal veľký bordel. Zvládli sme však aj to.
Šteňatá však domácich veľmi nezaujímajú, o ich odobratí sú ochotní debatovať, a ak aj nie, uhráme to na ich zlý zdravotný stav – že sú choré a môžu nakaziť ich deti. Ani nemusíme klamať, lebo je to pravda. Šteňatá nachádzame v otrasnom stave, extrémne začervené, trpiace, postihnuté rôznymi chorobami.
A keď to nejde po dobrom, musí to ísť po zlom – jednoducho im pripomenieme, že tie zvieratá nemajú prihlásené, očkované, že môžu dostať pokutu, že to bude riešiť polícia.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/55/5551515/5551515.jpeg?rev=2" author=""]Do osád, kde jedia psov, nechodíme, lebo by sme tam aj tak nemali čo robiť. Žiaľ, nevieme s tým pohnúť. To totiž ani nie je práca pre dobrovoľníkov, agresivita domácich by ju vôbec neumožnila.[/content]
[content type="citation"]Niekde psy miznú, jedia ich[/content]
Dokážu v osadách prijať aj osvetu?
Vždy sa im snažíme vysvetliť, ako sa o zvieratá správne starať, že nemajú byť na reťaziach, a ak, nech majú čo najdlhší výbeh, že potrebujú búdu, že ich treba odčervovať, že im musia ošetrovať povrchové rany od pohryzenia inými psami. Rany inak ošetríme aj my, pričom majiteľom často nechávame zdravotnícke pomôcky s vysvetlením, ako v tom majú pokračovať.
Snažíme sa ich tiež presvedčiť, aby si, ak už teda bez zvierat nevedia žiť, zadovážili skôr psa ako fenku. V mnohých osadách je to však zbytočné. Niektorí sú tam sú na takej úrovni, že nie sú schopní pochopiť ani základné veci.
Je pravdou, že v niektorých osadách psov aj jedia?
Určite, vieme o nich. V niektorých psov jedia pravidelne, psy tam miznú z dvorov a už ich nik nenájde. Do takých však nechodíme, lebo by sme tam aj tak nemali čo robiť. Žiaľ, nevieme s tým pohnúť. To totiž ani nie je práca pre dobrovoľníkov, agresivita domácich by ju vôbec neumožnila. Treba to riešiť na úplne inej úrovni.
Nevšimli ste si na sebe, že po tom, čo všetko ste v osadách videli, vo vás narastajú predsudky voči rómskemu etniku? Riziko, že človek začne všetkých hádzať do jedného vreca, je veľké.
Práve naopak, horší pohľad na Rómov som mala predtým, než som k nim začala chodiť. Dnes vidím, že tam sú aj ľudia, ktorí svoje zvieratá milujú a starajú sa o ne v rámci svojich možností.
Mnohí ich dokonca púšťajú aj do postele, čo na dedinách, ktoré obýva majorita, naozaj nebýva zvykom. Hoci teda Rómovia v osadách nemajú financie a často ani nie sú takí uvedomelí, aby svoje zvieratá dali očkovať, u mnohých vidím, že sa o ne starajú s láskou. Nevravím, že je takých veľa, ale nájdu sa, preto nemám dôvod generalizovať.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/55/5551516/5551516.jpeg?rev=2" author=""]Alternatívou pre nechcené zvieratá je len návrat do osady, kde ich čaká smrť. [/content]
[content type="citation"]Platia to milovníci zvierat[/content]
Jedna viacdňová akcia v osade vychádza na tisícky eur. Nejde len o operácie, ale aj o zdĺhavú liečbu chorých zvierat či karanténu. Kto to platí?
Výhradne dobrovoľní prispievatelia, milovníci zvierat. Ľuďom vopred ohlasujeme, že sa chystá nejaká akcia v konkrétnej osade, a oni pomôžu. Napríklad Sečovce nás stáli viac ako 8000 eur.
Nedávno nám nečakane vznikla extrémna faktúra na 600 eur za jediné šteňa. Malo parvovirózu, ktorá prepukla až po odobratí z osady, a dobrovoľníčka, ktorá ho mala v dočasnej opatere, s ním zašla na drahú kliniku.
Nemala inú možnosť, lebo bola nedeľa večer a táto bola jediná otvorená. Jednoducho chcela pomôcť. Veterinári, s ktorými spolupracujeme, pre nás však majú špeciálne znížené ceny, inak by sme to neutiahli.
Ak v osade odoberiete desiatky, prípadne viac ako 100 psov, kam ich umiestnite, kým sa nájdu noví majitelia?
Už priamo počas štvordňovej akcie aktívne s pomocou našich dobrovoľníkov zháňame „dočaskárov“, ktorí si ich vezmú, viacerých máme dohodnutých vopred. V mnohom nám pomáha naša stránka na Facebooku, kam každý večer po príchode z osady poctivo nahadzujeme fotografie psíkov, ktorým hľadáme nový domov.
Ľudí to motivuje pomôcť, lebo alternatívou pre nechcené zvieratá je len návrat do osady, kde ich čaká smrť. Je to teda náročné, ale zatiaľ sa nám darí, ľudia sú ochotní. Je za tým síce neustále telefonovanie odpisovanie na e-maily, riešenie prevozov v rámci republiky, ale kto chce, riešenie nájde.
Nepomôžu aj útulky?
Tie sú plné. Pravdou je, že veľakrát nám pomohol útulok v Nitre, napríklad keď sme mali deväť či desať psíkov so svrabom, z toho šesť šteniat. So svrabom si totiž psa nevezme domov nik.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/55/5551517/5551517.jpeg?rev=2" author=""]Ak osadníkovi zabijete fenu, zabezpečí si novú, čiže utratením nič nevyriešite. Preto je lepším riešením kastrácia.[/content]
[content type="citation"]Utratenie nič nerieši[/content]
Mnohým zrejme napadne, či by nebolo lepšie tie stovky túlavých, trpiacich a najmä chorých psov z osád humánne utratiť u veterinára. Aké máte protiargumenty?
Tie psy sa predsa utrácali dlhé roky, bežne sa strieľali, lenže nikam to neviedlo, stačí zájsť do ktorejkoľvek osady. Nevychádza to už z matematického hľadiska – ak osadníkovi zabijete fenu, zabezpečí si novú, čiže tým nič nevyriešite.
Ak však tú fenu vykastrujete, nechá si ju a už nikdy nebude mať problémy so šteňatami, ktoré by neskôr mali ďalších potomkov. Čo je teda lepšie?
Nemajú ľudia strach vziať si domov psov z osád? Neboja sa chorôb, nepredvídateľných pováh či iných vecí?
K majiteľom ide vždy až vyliečené zviera. Na druhej strane „dočaskár“ počíta s tým, že zviera prichádza z osady a má len základné ošetrenie, preto dostane manuál, v ktorom je podrobne opísané, ako postupovať, plus informácie o stave psa či mačky.
U šteniat navyše so socializáciou problém nie je. Dospelé psy si tiež rýchlo zvyknú na lepšie, okrem toho sú zvyknuté v osadách žiť medzi inými zvieratami a množstvom ľudí, takže na okolie ani iných psov neútočia.
Nemôže im však chýbať práve tá voľnosť či život vo svorke? Pohybovať sa v osade, kde pes nikdy nie je sám a v paneláku, keď chodia majitelia do práce a nechajú ho samého 10 hodín, je rozdiel.
Žiadne problémy neregistrujeme, skôr naopak. Tieto psy svorku k životu nepotrebujú, sú v nej len preto, lebo inú možnosť v osade nemajú. Keď idú do lepšieho, okamžite si zvyknú, veď zrazu majú svoje vlastné bezpečné územie, svoj pelech, svoju misku.
Tieto psy sú dokonca novým majiteľom také oddané a vďačné, že sa od nich ani nepohnú, ani keď im nedajú vôdzku.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/55/5551519/5551519.jpeg?rev=2" author=""]Budúci rok už máme naplánované kastrácie v troch osadách, pridať k nim vieme ešte ďalšie dve.[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/55/5551520/5551520.jpeg?rev=2" author=""]Negarantujeme, že hneď vyriešime všetky osady, sme limitovaní peniazmi aj časom. Predsa len sme dobrovoľníci, ktorých živí iná práca, prípadne študujú, takže to nie je jednoduché zorganizovať.[/content]
[content type="citation"]Starosta nás zrušil[/content]
Vaše združenie ako prvé, ktoré sa venuje ochrane zvierat, začalo používať transparentný účet, kde darcovia presne vidia, kto vám prispieva a na čo idú peniaze. Ako môžu pomôcť tí, čo to chcú urobiť inak ako finančne?
Vieme využiť všetko možné – prebytočné prepravky na zvieratá, savé podložky, handry, plachty, uteráky, misky, odčervovačky, odblšovačky, mlieko pre šteňatá a mačatá, krmivo. Zberné miesta máme v množstve miest na Slovensku aj Česku.
Veľmi nám pomôžu aj noví dobrovoľníci, ktorí sú ochotní vziať si dočasne nejaké zvieratko, kým mu nájdeme nového majiteľa. Sme vďační za každú pomoc.
Som starosta obce, mám tu osadu, v nej množstvo psov a potrebujem vašu pomoc. Čo musím urobiť?
Stačí nás kontaktovať. Negarantujeme, že hneď vyriešime všetky osady, sme totiž limitovaní peniazmi, ale najmä časom. Predsa len sme dobrovoľníci z rôznych miest Slovenska, ktorých živí iná práca, prípadne študujú, takže to nie je také jednoduché zorganizovať.
Budúci rok však už máme naplánované kastrácie v troch osadách, pridať k nim vieme ešte ďalšie dve. Žiaľ, stáva sa aj to, že nás nečakane odstavia. Mali sme trebárs naplánovanú pomoc v osade v Pribyline, ktorú by sme vybavili v rámci kastračnej akcie v Liptovskom Mikuláši. Jednoducho sme chceli pomôcť aj okoliu – nielen Pribyline, ale napríklad aj Važcu. Pribylinský starosta nás však na poslednú chvíľu zrušil.
Dôvod?
Kontaktovali sme ho v piatok okolo obeda, lebo skôr sa kvôli práci vo Važci nedalo, povedal nám však, že tam je len do jednej či druhej a po tomto čase sa už s nami nemieni baviť, hoci sme boli ochotní prísť podpísať zmluvu aj k nemu pred dom.
Nepotrebovali sme od neho dokonca ani žiadnych ľudí či inú pomoc, stačilo podpísať zmluvu, lenže dal nám najavo, že v piatok po pracovnej dobe a cez víkend sa s nami nemieni baviť. Najhoršie je, že v Pribyline sa na psov z osady sťažovalo viac obyvateľov.
Je to bežný prístup k vašej práci?
Nie, napríklad Smižany boli perfektné. Veľmi nám pomáhali a aj poďakovali. Takto by k problémom mala pristupovať každá obec.
OK, dohodli sme sa, že moju obec zaradíte do programu. Čo odo mňa ako starostu potrebujete?
Najskôr podpíšeme zmluvu o spolupráci, kde sa nám zaviažete, že počas akcie nám zabezpečíte sprievod obecnej polície alebo sociálnych pracovníkov, ktorí budú v prípade potreby v osade s nami. Domáci totiž pred nimi majú rešpekt.
K tomu nám treba pripraviť priestory na samotnú kastráciu, teda dve miestnosti s elektrinou a vodou. V jednej operujú traja až piati veterinári, v druhej psy oddychujú, kým ich vrátime do osady. Lekári si všetko prinesú sami vrátane operačných stolov, takže to pre obec nie je nič náročné, presné kritériá jej uvedieme vopred.
Potrebujeme tiež, aby nám obec zabezpečila ubytovanie a stravu, čo, samozrejme, nemusí byť žiadny luxus, vyriešiť si tiež musí vývoz a likvidáciu odpadu po akcii.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/55/5551523/5551523.jpeg?rev=2" author=""]S pomocou od štátu sme sa nikdy nestretli. Premýšľali sme nad eurofondami, ale odradila nás šialená byrokracia. [/content]
[content type="citation"]Nerozumiem závistlivcom[/content]
Ako argumentujete kritikom, ktorí nerozumejú, prečo chodíte zdarma pomáhať do rómskych osád zvieratám, keď pomoc potrebuje aj veľa ľudí?
Nik predsa nikomu nebráni pomáhať ľuďom. Okrem toho zvieratá si nevedia pomôcť samy. Nedokážu sa ošetriť či povedať, že ich niečo bolí, pomôcť im môžu len ľudia.
Čo vás najviac rozčuľuje?
Práve prístup ľudí, ktorí sa pýtajú, prečo kastrujeme Rómom psov zadarmo, keď oni si za to musia platiť. Nerozumiem, ako niekto také môže závidieť. Veď to robíme, aby sa ďalej tie zvieratá nemnožili, neroznášali choroby a neohrozovali zvyšné obyvateľstvo.
Štát kašle na onakvejšie problémy v osadách než zvieratá. Napriek tomu, neskúšali ste požiadať o pomoc splnomocnenca vlády pre rómske komunity Polláka? Na rómsku tému bolo v aktuálnom programovacom období vyčlenených 200-miliónov eur, mimovládky sa mohli uchádzať o necelých 10 percent.
S pomocou od štátu sme sa nikdy nestretli. Premýšľali sme nad eurofondami, ale odradila nás šialená byrokracia. Navyše niektorí ľudia by to potom zrejme pochopili tak, že zase sa pomáha z peňazí všetkých len Rómom, prípadne by nás obviňovali, že na tom zarábame. Radšej sa preto spoliehame na dobrovoľných darcov, vďaka ktorým dokážeme vyzbierať okolo 20-tisíc eur ročne.
Čo vás na tom všetkom najviac teší?
Keď vidím fotografie tých zúbožených psov a mačiek pred odobratím z osady a po príchode k novým majiteľom. Zachránili sme ich už okolo 550.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/55/5551524/5551524.jpeg?rev=2" author=""]Keď idú psy z osád do lepšieho, okamžite si zvyknú, veď zrazu majú svoje vlastné bezpečné územie, svoj pelech, svoju misku. Sú dokonca novým majiteľom také oddané, že sa od nich ani nepohnú, ani keď im nedajú vôdzku.[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/55/5551525/5551525.jpeg?rev=2" author=""]Snažíme sa osadníkov presvedčiť, aby si, ak už bez zvierat nevedia žiť, zadovážili skôr psa ako fenku.[/content]
Rozhovor bol autorizovaný, Diana Truchlíková v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
