Presvedčenie, že politici majú sklon ku klamstvu, je tak staré, ako sama politika. Napriek tomu, keď politika pristihnú pri lži, sú preňho dôsledky často strašné, aspoň v demokratických krajinách. Usvedčenie z klamstva je v podstate jediným spôsobom, ako sa ho rýchlo a navždy zbaviť, a tak je snaha dokázať politickému vodcovi klamstvo takou obľúbenou zbraňou politických intrigánov.
Čo presne je však v politike lžou? Len málo prípadov je takých zrejmých ako krátky príbeh prvej fínskej premiérky Anneli Jäätteenmäkiovej. Tá počas volebnej kampane zaútočila na svojho predchodcu, že v otázke Iraku hovoril niečo iné prezidentovi Bushovi a niečo iné fínskemu ľudu. Jej vedomosti boli založené na záznamoch fínskeho ministerstva zahraničia. Videla ich hádam? Jäätteenmäkiová sa začala vykrúcať a napokon priznala, že nie. Keď jej dokázali opak a tajný dokument u nej našli, musela odstúpiť.
Ďalším politikom, ktorého správanie v predvolebnej kampani prešetruje parlament, lebo vraj „nakladal úsporne s pravdou“, je nemecký kancelár Schröder - jeho prípad je však veľmi odlišný. Opozícia, zatrpknutá z tesnej porážky v jesenných voľbách, kancelára viní, že nehovoril pravdu o ekonomickej situácii Nemecka a jej dôsledkoch pre štátny rozpočet.
Takmer rok po voľbách parlamentný výbor stále vyšetruje v tejto kauze „svedkov“. Nezdá sa však, že by sa mohol dostať ďaleko. Nanajvýš dokážu poslanci na kancelárovom prípade demonštrovať obľúbený politický trik: politik hovoril pravdu a nič než pravdu, avšak nie bezpodmienečne pravdu celú. Najvážnejší súčasný prípad obvinenia z klamstva sa týka amerického prezidenta Busha a britského premiéra Blaira. Pravdu povediac, v hre je len osud britského premiéra, pretože americkému prezidentovi boli vo svetle zjavného úspechu vojenské kampane v Iraku (zatiaľ) odpustené všetky prípadne nedostatky. Tony Blair sa naproti tomu ocitol pod ťažkou paľbou parlamentného výboru pre zahraničné záležitosti, lebo vraj zveličoval hrozbu Saddáma Husajna.
Blairovi podriadení (údajne) „prikrášľovali“ spravodajské informácie. Konkrétne, zrejme neexistovali nijaké dôkazy pre premiérovo tvrdenie, že iracký diktátor mohol použiť zbrane hromadného ničenia „do 45 minút“.
Záleží na tom, či sa toto tvrdenie striktne zakladalo na pravde? Či na základe predchádzajúcich dôkazov nevieme, že Husajn bol pripravený zbrane hromadného ničenia vyvíjať a použiť ich hneď, ako sa na to naskytne príležitosť? Vari dôvody pre vojnu nakoniec nepredstihla jej realita? A ide napokon vôbec o otázku klamstva?
V prípade Británie nie je odpoveď jednoduchá. Uprostred svojho druhého funkčného obdobia prechádza Blair ťažkým časovým obdobím. Nevýraznú opozíciu stále viac nahrádzajú súperi z jeho vlastnej strany, a tak musí premiér opatrne našľapovať, keď nechce prísť o ďalšiu podporu. V dôsledku toho je oveľa zraniteľnejší než pred rokom.
Je tu však ešte jeden aspekt. Uvádzané dôvody pre vojnu v Iraku totiž nikdy neboli celkom zrejmé. Zbrane hromadného ničenia v Saddámových rukách predstavovali len jediný z celého množstva argumentov. Svoju úlohu hrala aj túžba - aspoň v USA - pomstiť sa za teroristické útoky na New York a Washington, ako i geopolitické záujmy.
Tonyho Blaira morálne urážalo, ako sa iracký diktátor správal voči vlastnému ľudu, a odtiaľ pramenil i zámer zmeniť iracký režim. Stúpenci vojny - často veľmi váhaví - si vždy vybrali niektorý z uvedených argumentov a pokiaľ sa sústredili na zbrane hromadného ničenia, cítia sa teraz podvedení. Robin Cook a Clare Shortová, dvaja členovia Blairovho kabinetu, ktorí v súvislosti s aférou odstúpili, usilujú sa o odplatu a neustále premiéra napádajú za jeho „klamstvá“.
Tony Blair až dosiaľ podobným pokusom odolával. Dokonca sa pustil do protiútoku, menovite voči BBC, o ktorej sa nedá povedať, že by nadšene podporovala vojnu. Je však neistota, ktorá sa teraz nad Blairom vznáša ako sup cítiaci zdochlinu, otázkou lži? Alebo ide skôr o to, že predseda britskej vlády stráca dôveru vlastného ľudu vrátane svojich niekdajších priateľov?
Dôvera je pre všetkých politikov životne dôležitou komoditou. Hneď ako o ňu politik raz príde, len ťažko ju získava späť. Blair používa pózu typu „Verte mi!“ až príliš často, a to nielen v otázke vojny v Iraku. Človek nemusí byť usvedčený z klamstva, aby o takto získanú dôveru prišiel. Stačí zasiať semienko pochybnosti.
Pochybnosti o pravdivosti politikových vyhlásení však nie sú nutnou podmienkou napáchania škôd; postačí, keď ľudia získajú dojem, že sa ich politik snaží uviesť do omylu alebo dokonca, že sám nemá veci v hlave ujasnené. Skutočný vodca nemusí hovoriť celú pravdu a napriek tomu ľudia budú veriť. Avšak hneď ako o dôveru príde, ľudia mu už neuveria, hoci by hovoril pravdu.
© Project Syndicate/Institute for Human Sciences
Autor: Ralf Dahrendorf(Autor je členom britskej Snemovne lordov, bývalým rektorom London School of Economics a bývalým rektorom oxfo
