BRATISLAVA – Na území bývalého Československa žijú možno stovky ľudí, ktorí majú nevlastných rodičov a nevedia o tom. Sú to deti väzenkýň, ktoré komunisti v 50. rokoch odoberali odsúdeným matkám.
Podľa denníka MF DNES v rokoch 1948–1962 odňali rodičom protiprávne takmer šesťsto detí, ktoré umiestnili v domovoch alebo náhradných rodinách. Deti matkám zobrali hneď po narodení a na adopciu ich dávali najmä do rodín príslušníkov ŠtB, ZNB a Väzenskej služby.
Až do roku 1962 platil v Československu zákon, že ženy, ktoré sa dostali do väzenia tehotné, museli za mrežami aj porodiť. Vo väzení sa vtedy narodilo 575 detí, z nich 32 politickým väzenkyniam. Ako vyplýva z vyšetrovania českého Úradu pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu, dávanie týchto detí na adopciu bolo nezákonné.
Podozrenie z nezákonnosti existuje aj v iných prípadoch – režim nútil partnerov odsúdených, aby sa rozviedli, čím sa o mnohé deti nemal kto postarať. „Boli prípady, keď sa deti väzenkýň nedávali ani prarodičom, ale rovno do domovov,“ hovorí Pavel Breta z úradu vyšetrovania.
U nás zatiaľ po osude detí narodených vo väzniciach nikto nepátral. „Bude treba prejsť zdravotné záznamy väzenkýň, u ktorých je záznam, že boli tehotné, a potom matričné záznamy. Plánujeme spoluprácu s českým úradom. Je možné, že natrafíme na prípad nezákonnej adopcie,“ hovorí Marián Gula, vedúci oddelenia pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu ministerstva spravodlivosti. Pôjde o väznice Leopoldov, Trenčín a Banská Bystrica, kde boli ženy. Mnohé deti, ktoré našiel úrad, možno mali slovenských rodičov.
V prípade, že sa však taký prípad vyskytne, bude ťažké určiť trestnoprávnu zodpovednosť. Zločin vtedajších zodpovedných je dnes už premlčaný.
Český Úrad pre dokumentáciu zločinov komunizmu sa začal o „ukradnuté deti“ zaujímať už pred niekoľkými rokmi. Zatiaľ sa nepodarilo vypátrať žiadnu žijúcu obeť týchto praktík. Ukradnuté deti by dnes mohli mať okolo štyridsať či päťdesiat rokov.
Teraz sa jeho pracovníkom podarilo dokončiť prvú časť, v ktorej zmapovali rozsah nútených adopcií. Uzavrel sa najznámejší prípad dieťaťa ukradnutého ŠtB – syna Zdeňka Tomana, vysokého úradníka ministerstva zahraničných vecí, ktorý bol zatknutý pár mesiacov po „víťaznom februári“. Podarilo sa mu však ujsť a emigrovať, jeho manželka spáchala samovraždu.
Osirelý sedemmesačný Ivan bol umiestnený v detskom domove. „Pracoval som na tom prípade počas svojho pôsobenia na úrade pre dokumentáciu. ŠtB sa cez dieťa snažila vydierať otca a prinútiť ho, aby sa vrátil z emigrácie. Keď sa jej to nepodarilo, dieťa bolo odovzdané na adopciu,“ hovorí Marián Gula. Chlapec tak skončil v rodine policajného šoféra, na priamy zásah kapitána ŠtB, hoci jeho praví príbuzní opakovane žiadali o chlapcovo vydanie. Ivan Toman alias Michal Rohan zomrel v roku 1961 vo veku 14 rokov na následky úrazu. Jeho osud sa podarilo osvetliť až po roku 1989.
Zatiaľ nie je jasné, či môže byť niekto za prípad „ukradnutých“ detí stíhaný. Podľa MF DNES nebol nájdený žiadny centrálny pokyn, ktorý by nariaďoval postupovať v rozpore s vtedajšími zákonmi. Už vtedy bolo totiž na súde, aby každú adopciu schválil. Úrad pre dokumentáciu zločinov komunizmu preto zatiaľ celý prípad skúma predovšetkým z dokumentačného hľadiska. Nie je však vylúčené, že niekto bude nakoniec hnaný na zodpovednosť, i keď iba za konkrétne prípady.
BARBORA MAROSZOVÁ,PRE SME – PETR PEŠEK, TV Prima
