Zákon sa podľa ministerstva neosvedčil. Strany formálne vykazovali 12 miliónov, odborníci na reklamu, že sa obchádzal a strany míňali rádovo desiatky miliónov.
Finančná náročnosť kampane sa často posudzovala podľa počtu bilbordov, ktoré mali strany už dlhé týždne pred voľbami rozmiestnené po Slovensku. V roku 1998 sa vtedajší podpredseda KDH Ivan Šimko prihováral za to, aby sa uvažovalo o zákaze niektorých druhov kampane, napríklad práve veľkoplošných bilbordov. Flašík však takéto riešenie nepodporuje: „Ja by som to neobmedzoval. Voľby sú súťažou konkurencie a malé a neschopné strany nemajú právo prežiť.“
Poslanec Jozef Heriban z ANO považuje úplné zrušenie limitu za „dobrý nápad“. Podľa neho všetci cítili, že obmedzenie výdavkov bolo formálne a dalo sa mnohými spôsobmi obchádzať. „Ak niekto chce investovať do propagácie strany, malo by mu to byť umožnené,“ povedal.
Poslanec SDKÚ Tomáš Galbavý s Miklošovým návrhom tiež súhlasí. „Malo by to byť na schopnosti strán získať peniaze sponzorov. Keď strana dokáže dôveryhodne preukázať, koľko peňazí minula na kampaň, tak to treba zobrať do úvahy.“ (sp)
