ovi financií uložila, aby predložil návrh na likvidáciu, a teraz je trojparagrafový rušiaci návrh v pripomienkovom konaní.
Dôvod, prečo nad obmedzujúcim zákonom vláda tak rýchlo zlomila palicu, je očividný. Obmedzenie výdavkov obmedzuje predovšetkým bohatšie strany.
Boli to politici dnes vládnúceho politického tábora, ktorí rušený zákon presadili. V auguste 1994 si ešte dobre pamätali, čo povedal premiér Mečiar prezidentovi Kováčovi, keď chcel, aby Lexu vymenoval za ministra privatizácie: „Pravdepodobne budú predčasné voľby a hnutie peniaze potrebuje…“ Privatizujúce vládne strany mali a majú to, čo opozičné a neprivatizujúce nemajú: peniaze na kampaň.
Práve preto, aby sa aspoň približne zabezpečili rovnaké podmienky na volebnú súťaž politických strán, ustanovil sa 12-miliónový limit na kampaň. Zákon bol bezzubý, a preto ho v roku 2001 sprísnili. Ale ani táto zmena ešte nebola dostatočná.
Ministerstvo financií v predkladacej správe presne vystihlo nedostatky: zákon limituje iba obmedzený okruh výdavkov, pojmy, ktoré obsahuje, nie sú jednoznačné a neboli ani zadefinované, ministerstvo nemá dostatočné právomoci, aby mohlo výdavky strán účinne kontrolovať.
Namiesto toho, aby vláda zvažovala, čo môže v zákone zmeniť, aby plnil svoj účel, rozhodla sa, že ho nechá zrušiť. Ako keby zabezpečenie rovnakých podmienok pre kandidujúce politické subjekty už nebolo žiaducim cieľom. Túto rezignáciu, ktorá vyhovuje mocným a majetným, má prekryť avízo, že sa znovelizuje zákon o politických stranách, ktorý vraj zabezpečí „dôraznejšiu kontrolu straníckych príjmov“.
Otázka, prečo strany očakávajú, že dokážu zákonom skontrolovať príjmy, keď ním nedokázali obmedziť výdavky, má prostú odpoveď: lebo tak im to viac vyhovuje.
