Ako reakciu na glosu Schizofrénia medicíny (SME 17. 7., autorka opísala etický i právny problém interrupcií v neskoršom štádiu tehotenstva, po ktorých zostali plody nažive - pozn. red.) si dovolím uviesť dva prípady, o ktorých sa diskutovalo na európskom kolokviu usporiadanom Asociáciou francúzskych lekárov za úctu k životu v Paríži v roku 1999. Kolokvium bolo reakciou na závažné posuny v legislatívach niektorých európskych krajín.
„Perrucheova aféra“: V júli 2001 Najvyšší súd vo Francúzsku potvrdil, že postihnuté dieťa, ktorého hendikep nebol diagnostikovaný, môže byť odškodnené za to, že na ňom nebola vykonaná interrupcia.
Nicolas Perruche, v tom čase sedemnásťročný, narodil sa s vážnym hendikepom. Matka vyhlásila, že v prípade, keby bola vedela o budúcom postihnutí dieťaťa, vtedy maskovanom chybou v prenatálnej diagnostike, bola by sa odhodlala na interrupciu. Lekárovo prehliadnutie sa považovalo za profesionálny nedostatok, rodičia boli odškodnení. V druhej fáze žiadali odškodnenie v mene hendikepovaného syna, čo rozsudkom Najvyššieho súdu opäť dosiahli.
Najvyšší súd takto rozhodol napriek výhradám generálneho prokurátora, ktorý sa vyjadril: „V práve nikto nie je oprávnený posudzovať legitímnosť ľudských životov. Nijaká norma nie je podkladom pre to, aby bolo vyrieknuté, či si život zasluhuje, aby bol žitý, ani pre to, aby jednotlivec mohol pokladať svoj život za neužitočný… Či naša krajina bude krajinou, v ktorej môže dieťa vyčítať tretej osobe, že mu umožnila prístup k ľudskému bytiu?“
Tzv. Perrucheova aféra postuluje, že by malo byť legitímne, aby každá osoba mohla požadovať „právo na nenarodenie sa pri postihnutí hendikepom osobitnej vážnosti“. Lekári venujúci sa prenatálnej diagnostike by tak boli v prípade nezistenia hendikepu vystavení riziku súdneho stíhania. Uznanie takéhoto „práva“ by bolo krokom k povinnému potratu, k „právu“ na nenarodenie sa.
(Navyše sa potvrdilo, že príčinou hendikepu v Perrucheovom prípade bola rubeola, a nie diagnostický omyl.)
„Grossmanginova aféra“: Paradoxne ten istý súd odmietol odškodné matke, ktorej šesťmesačný plod zomrel pri autonehode, ktorú nezavinila. Najvyššiemu súdu bola položená takáto otázka: Možno kvalifikovať usmrtenie dieťaťa, ktoré sa ešte len má narodiť, ako čin neúmyselného zabitia? Trestný zákonník definuje delikt nedobrovoľného homicídia (čl. 221.6) ako „čin zapríčiňujúci nešikovnosťou, neopatrnosťou, nepozornosťou, zanedbaním alebo chýbaním povinnej bezpečnosti alebo opatrnosti uloženej zákonom alebo predpismi smrť druhého“. Tento článok figuruje pod titulkom „nedobrovoľné zásahy do života“, začleneným pod všeobecnejším titulkom „zločiny a delikty proti osobám“. Termín „osoba“ označuje na jednej strane ľudskú bytosť, indivíduum, ako aj ľudské telo.
V Grossmanginovom prípade však súd odmietol charakterizovať tento čin ako neúmyselné zabitie. Pridal, že jeho ochrana podlieha osobitnému súdnemu poriadku.
Protesty proti interrupciám nie sú politickou záležitosťou „nešťastného“ KDH, ani stredovekej cirkvi. Sú to aj reakcie lekárov a právnikov proti realite, ku ktorej sme dospeli legalizáciou potratu.
ANNA KOVÁČOVÁ
(Autorka je lekárkou na Klinike detskej psychiatrie DFNsP v Bratislave)
