ILUSTRAČNÉ FOTO TASR - IVAN MAJERSKÝ
Návrh novely zákona o voľbách do NR SR z dielne ministerstva vnútra vyvolal živé reakcie predstaviteľov politických strán. Najvýraznejšie hádam zareagoval Smer. Predseda Robert Fico predložil vlastný návrh, v súlade s ktorým by sa mal zaviesť kombinovaný volebný systém.
Kvalita poslancov ako argument
Smer pritom nie je jedinou terajšou parlamentnou stranou, ktorá v roku 2002 navrhovala zavedenie prvkov väčšinového systému. Za nahradenie pomerného systému väčšinovým sa prihovárali tri ďalšie subjekty, zastúpené dnes v parlamente: SDKÚ (vystupovala za „odstránenie straníckych kandidačných listín“), ANO (navrhovala k tomu ešte znížiť počet poslancov zo 150 na 100) a HZDS. Podľa predseda Smeru terajšie volebné pravidlá, založené výlučne na pomernom princípe, spôsobujú to, že „medzi voličom a poslancom nie je nijaký vzťah“, čo sa odráža na kvalite poslaneckého zboru. Tvrdí, že sa neutvorili mechanizmy, ktoré by nútili člena parlamentu k osobnej aktivite. A práve od zavedenia väčšinových prvkov do volebného systému si sľubuje zvýšenie kvality poslancov. Pre spravodlivosť treba uviesť, že s podobnou rétorikou sa pred voľbami 2002 prezentovali aj zástupcovia ostatných strán vystupujúcich za nahradenie pomerného systému väčšinovým.
Predseda Smeru nemá celkom pravdu, keď tvrdí, že neexistuje mechanizmus, ktorý by nútil poslancov na aktívny výkon ich funkcie. Ak zotrvávame na princípe slobodného mandátu, tak bez ohľadu na volebný systém univerzálnym mechanizmom kontroly poslancov voličmi (i keď iba spätným) sú samotné voľby. Práve riziko nezloženia opätovnej „volebnej skúšky“ môže byť silným stimulom. Robert Fico má nepochybne pravdu v tom, že väčšinový systém poskytuje väčšie možnosti pre voličov „spočítať“ vo voľbách konkrétnemu poslancovi jeho prípadné zlyhania. Zavedením väčšieho počtu volebných obvodov pri zachovaní pomerného systému a zvýšením váhy preferenčných hlasov sa však dá dosiahnuť zhodný efekt. Iný „mechanizmus kontroly“ než v pravidelných intervaloch opakujúce sa voľby, jednoducho, neexistuje.
Bolo by veľkou nezodpovednosťou, ak by sa verejná podpora za návrhy na zavedenie prvkov väčšinového systému získavala vzbudzovaním očakávaní, že to povedie k vzniku takého mechanizmu kontroly poslancov, ktorý bude znamenať popretie princípu slobodného mandátu, napríklad iniciovaním zbavenia mandátu poslanca cez procedúru jeho odvolávania v príslušnom volebnom obvode. Je zlé čo i len pomyslieť na to, čo by sa stalo, ak by sa napríklad strana nespokojná s vlastnými volebnými výsledkami pokúšala počas volebného obdobia „zlepšiť“ stav vo svoj prospech iniciovaním odvolania jednotlivých poslancov prostredníctvom voličských iniciatív.
Kvalita poslaneckého zboru je v oveľa väčšej miere záležitosťou samotných strán, ich profesionality, schopnosti výberu kandidátov a nárokov, ktoré vznášajú na zvolených poslancov, než otázkou volebných pravidiel. Ak niekto z politických lídrov lamentuje nad kvalitou poslaneckého zboru ako celku, iba otvorene pripúšťa, že zlyháva pri profesionalizácii a kultivácii vlastnej strany.
Prechodný charakter paralelného systému
Skúsme teraz podrobnejšie rozobrať podstatu návrhu Roberta Fica. Predseda Smeru navrhuje zaviesť tzv. paralelný systém, predpokladajúci pri konštituovaní tej istej komory parlamentu použiť dva rozdielne systémy - pomerný a väčšinový. Vo svete je tento systém pomerne zriedkavý - používa sa zhruba v 20 štátoch, z nich prevažnú väčšinu tvoria postsovietske (Rusko, Ukrajina, Gruzínsko, Azerbajdžan, Arménsko, Kirgizsko, Kazachstan), postautoritárske (Litva, Južná Kórea, Taiwan) a niektoré africké a juhoamerické štáty (Senegal, Tunisko, Niger, Kamerun, Guatemala, Ekvádor a i.). Z vyspelých demokratických štátov používa takýto systém iba Japonsko. Podiel poslancov volených pomerným a väčšinovým systémom je pritom rôzny, v niektorých prevažuje pomerný systém, v niektorých sa väčšina poslancov volí v jednomandátových obvodoch. Smer navrhuje, aby v NR SR pôsobil rovnaký počet poslancov zvolených na pomernom a väčšinovom princípe (po 75). Dnes iba v troch štátoch - v Rusku, Ukrajine a Litve - pôsobí takýto model. Návrh Smeru pritom počíta s účasťou nezávislých kandidátov pri voľbách v jednomandátových obvodoch.
Už letmý pohľad na zoznam krajín, v ktorých sa používa paralelný systém, prezrádza, že vo väčšine týchto štátov sa inštitucionálna zložka politického systému iba formuje a systém politických strán nie je dostatočne rozvinutý. V prípade paralelného volebného systému teda ide v podstate o prechodný typ systému, akýsi predstupeň v procese hľadania stabilných volebných pravidiel. Otázka znie, či sa Slovensko, ktoré už má vytvorené stabilné volebné pravidlá založené na pomernom systéme, potrebuje vrátiť späť a zaviesť prechodný volebný systém.
V 90. rokoch sa používanie paralelných systémov „stalo novou módou v niektorých novovzniknutých demokraciách či nových štátoch v nádeji, že budú spájať výhody a eliminovať nevýhody rôznych systémov. V praxi je to však zriedkavé. V krajinách s paternalistickými tradíciami a nerozvinutou politickou kultúrou kombinácia rôznych systémov môže, naopak, viesť k ešte väčšej majorizácii autoritárskych strán. Navyše, rôzny spôsob voľby poslancov toho istého zboru môže posilňovať tendencie ku kastovníctvu“ (Kálmán Petöcz: Základy demokratických volebných systémov. IVO, Bratislava 1997).
Možné následky návrhu Smeru
Aký efekt by malo zavedenie paralelného volebného systému na Slovensku? Pri úvahách o tejto téme sú relevantné dve roviny - reprezentatívnosť výsledkov a vplyv na charakter systému politických strán. V politologickej literatúre sa vyslovujú rozmanité názory na reprezentatívnosť pri používaní rôznych typov volebných systémov. Tento problém sa vníma rozdielne v krajinách, kde sa sformoval systém s menším počtom strán, a v krajinách s tzv. „extrémnym pluralizmom“ (ako je napríklad Slovensko).
Na Slovensku pôsobí 8 až 10 relevantných politických subjektov, ich existencia je výsledkom vcelku prirodzeného vývoja a odráža rozmanitosť štruktúry spoločnosti vrátane štruktúry názorovej. Ak, povedzme, v Británii s jej troma hlavnými stranami víťazstvo konzervatívca vo väčšinovom obvode znamená, že za tento obvod nebude v parlamente zastúpený socialistický a liberálny názorový prúd, v prípade Slovenska zoznam „nezastúpených“ by bol oveľa dlhší (kresťanský demokrat, socialista, liberál, konzervatívec, stúpenec strany reprezentujúcej národnostnú menšinu, nacionalista, komunista a pod.). Smer pritom navrhuje zvýšiť hranicu na vstup do parlamentu pre samostatne kandidujúce strany z 5 na 7 percent. V kombinácii so zavedením volieb v jednomandátových obvodoch by realizácia tohto návrhu mohla drasticky znížiť reprezentatívnosť parlamentu, keďže do „pásma ohrozenia“ pri voľbe pomerným systémom by sa pri dnešnom rozložení síl dostali prakticky všetky strany okrem Smeru, HZDS, SDKÚ a SMK, pričom tieto štyri subjekty by mohli získať neprimerane dominantné postavenie.
Je možné prísť k záveru, že pre dnešné Slovensko je pomerný volebný systém najprijateľnejším modelom o. i. aj preto, že neutvára zbytočné a v konečnom dôsledku aj škodlivé napätia v rovine reprezentatívnosti výsledkov.
Druhou rovinou problému je vplyv zavedenia paralelného systému na vývoj systému politických strán. Očakávania, že práve takýto krok povedie k jasnejšej kryštalizácii politickej scény, nie sú založené na dobrej znalosti dôsledkov používania paralelného systému pri konštituovaní tej istej komory parlamentu.
Názorným príkladom môže byť Rusko, kde Štátna duma je spolovice volená pomerným a spolovice väčšinovým systémom. Keďže v jednomandátových obvodoch sa do Dumy dostáva veľký počet nestraníckych kandidátov, títo následne utvárajú rôzne poslanecké skupiny a frakcie, väčšinou amorfné z ideového hľadiska. Časť nestraníckych kandidátov vstupuje do straníckych klubov, často pri tom prestupuje z jedného do druhého počas volebného obdobia. Zoskupenia nestraníkov sa nezriedka stávajú nástrojom na presadzovanie rôznych lobistických záujmov. Niektorí poslanci pôsobia dojmom „neriadenej strely“, iní, naopak, sa stávajú médiom dobre známych biznis skupín. Na konci volebného obdobia sa stranícke rozloženie výrazne odlišuje od toho, aké existovalo na začiatku, tesne po voľbách. Aj tento faktor prispieva k tomu, že od volieb k voľbám sa dramaticky mení podoba straníckeho systému v Rusku, do Dumy stále vstupujú nové strany a, naopak, mnohé relevantné subjekty zanikajú (kto si dnes napríklad spomenie na Náš domov Rusko, Stranu ruskej jednoty a zhody alebo Demokratické Rusko, ktoré ešte pred pár rokmi tvorili stranícke podložie na vládne kabinety?).
Kým v Rusku s jeho systémom silného prezidenta nestabilná stranícka sústava nie je nijakým ohrozením stability (naopak, prezidentská administratíva umne využíva tento stav), na Slovensku s jeho systémom parlamentnej demokracie a priamou väzbou medzi parlamentom a vládou by zavedenie modelu s podobnými následkami mohlo mať mimoriadne nepriaznivý účinok. Vytvorenie spoľahlivo fungujúcej väčšiny v parlamente, o ktorú sa opiera vláda, by sa mohlo stať veľkým problémom a efektívny výkon moci, najmä pri presadzovaní potrebných reforiem, by mohol byť ohrozený. Krajina by sa mohla premeniť na kolbište permanentných parlamentných kríz.
Treba smerovať inam
Pre zástancov zavedenia väčšinových prvkov do volebných pravidiel je možné odporučiť iný smer uvažovania - konštituovanie na väčšinovom princípe inej (druhej) komory parlamentu. Treba oceniť, že dnes už aj politické strany (napríklad HZDS) začínajú uvažovať o tejto alternatíve. Nastolenie otázky o zavedení druhej komory parlamentu je plne legitímne v krajine, ktorá sa usiluje vybudovať moderný decentralizovaný štát s primeraným zastúpením regionálnych záujmov na centrálnej úrovni. Doterajšie skúsenosti z pôsobenia systému ústavných inštitúcií naznačujú, že by druhá komora mohla zohrávať významnú úlohu v sústave „bŕzd a protiváh“.
Je to pochopiteľne samostatná otázka, vyžadujúca osobitnú diskusiu. Pre stúpencov modifikácie volebných pravidiel sa tu však otvára široké pole pôsobnosti.
Autor: Grigorij Mesežnikov(Autor je politológom a prezidentom Inštitútu pre verejné otázky)
Beata
Balogová
