v Bratislave, ďalšia veľká časť je zo západnej, viac rozvinutej časti štátu a len menej ako tretina poslancov zo stále zaostávajúcej východnej polovice krajiny.
Tento poslanecký mix je podľa doterajších pravidiel plne v réžii straníckych centrál, voliči môžu len výnimočne ovplyvniť poradie na kandidátke tzv. preferenčnými hlasmi, no na to treba viac ako 10 percent z celkového počtu hlasov odovzdaných strane. Šikovné, nie však pre voličov.
Rovnako ťažko sa presadzujú regionálne stranícke štruktúry, pretože stanovy strán a samotný proces schvaľovania kandidátok dávajú rozhodujúce právomoci úzkym straníckym vedeniam, opäť spravidla najmä ľuďom z Bratislavy. Tak sa môže potom stať, že napríklad v prípade KDH sú síce Prešovský a Žilinský samosprávny kraj kľúčovými zásobárňami voličských hlasov, avšak poslanecké zastúpenie, či dokonca miesta v exekutíve sú pre predstaviteľov uvedených regiónov nedosažiteľné, alebo prístupné len s odobrením „Bratislavy“. A rovnako je to aj v ostatných stranách.
Pre ľudí, ktorí vo veľkej väčšine nie sú členmi partají, je však životne dôležité, aby sa prepojenie poslanca na konkrétny volebný obvod spresnilo aspoň na úroveň samosprávneho kraja. Potom si možno mnohí politici v Bratislave všimnú, že Slovensko má o čosi väčšiu rozlohu, než (z pohľadu Európy) malomesto na Dunaji. Logické je preto očakávanie, že budeme mať osem volebných obvodov kopírujúcich samosprávne kraje.
Nomináciami kandidátok v krajoch-obvodoch by mali byť zo zákona oprávnené krajské reprezentácie strán, pričom by mali za stranu kandidovať v danom obvode iba kandidáti, ktorí tam majú trvalý pobyt a žijú tam napríklad aspoň jedno volebné obdobie dozadu.
Z hľadiska preferencií jednotlivých kandidátov potom už len treba zrušiť 10-percentné kvórum na preskočenie poradia, zostaveného v útrobách straníckych hierarchií. Voliči by mali mať právo krúžkovať presne taký počet kandidátov, aký počet mandátov by pripadal na daný volebný obvod, pričom v danom kraji-obvode by mohla strana navrhnúť hoci aj dvojnásobok kandidátov. Voliči by si vybrali sami, veď o tom by to malo byť. A lídri strán známi z televíznych obrazoviek by mali možnosť svojich kandidátov v regiónoch počas kampaní podporiť. Tak ako vždy dosiaľ.
A aby to bolo ešte viac pre ľudí, niet dôvodu brániť kandidatúre nestraníckym záujemcom, ktorí by mali mať šancu kandidovať prostredníctvom zákonom určeného počtu podpisov, ako je to na komunálnej úrovni. Voliči by krúžkovali nestraníckych kandidátov na osobitnom hlasovacom lístku, ktorý by vhadzovali do urny spolu s lístkom svojej strany, pričom celkový počet zakrúžkovaných kandidátov by nesmel presiahnuť stanovený počet mandátov pre kraj-obvod. Možno by sme boli potom prekvapení, ako sa dá dobre robiť správa vecí verejných v štáte aj zvolenými občanmi, ktorí nemusia nutne plniť stranícke programy a pokyny. Veď je vari kresťanským demokratom len ten, kto je členom tohto hnutia? A koľko je tu ešte komunistov, ktorí nie sú členmi KSS?
Takýmito zmenami by sme priblížili zastúpenie v parlamente skutočným sympatiám voličov k jednotlivým kandidátom a cez túto prizmu i k politickým stranám. Zároveň by to mohol byť nateraz prijateľný kompromis aj pre tých, ktorí už dnes volajú po zmene pomerného volebného systému na väčšinový.
Autor: BELO HEFLER(Autor je politológom, pracuje v obchodnej sfére)