dzajúcom. Zbytočnou stratou času, peňazí a politickej energie.
Slovensko už raz k predčasným voľbám dospelo, keď sa v roku 1994 poslanci koalície i opozície domnievali, že dopadnú v ich prospech. Dnes už viaceré strany také naivné nie sú, a tak predstava, že ústavná väčšina v parlamente dvihne ruky za ich konanie, nie je reálna. Ďalšie možnosti vyvolania predčasných volieb sú iba zlé a horšie.
Rozpútanie petičnej akcie, aby sa konalo referendum o predčasných voľbách, dlhodobo znečistí verejný život. Predovšetkým nie je isté, či konanie referenda s takou otázkou je vôbec v súlade s ústavou. V roku 2000, keď rovnaké referendum vyvolalo HZDS, sa totiž Ústavný súd meritórnemu rozhodnutiu vyhol. Aj keby rozhodol, že sa konať môže, tak je pravdepodobné, že sa zopakuje história spred troch rokov, keď sa hlasovania zúčastnilo iba 20 percent voličov. Hoci demokracia nie je lacná záležitosť, nemusí byť ani zbytočne predražovaná. Keby aj referendum bolo platné i úspešné a voliči by ním dali „pokyn“ parlamentu, nech predčasné voľby odhlasuje, vznikol by spor, či je to jeho povinnosť, ak máme v ústave napísané, že poslanci vykonávajú mandát „podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi“. Navyše je tu aj precedens: vstup republiky do únie občania v referende podporili, ale poslanci KSS zaň v parlamente nehlasovali, čím „príkaz“ voličov ignorovali. Ak sa nevyvolajú predčasné voľby referendom, môžu sa konať už iba tak, že prezident republiky rozpustí Národnú radu SR. Rozpustiť ju môže napríklad vtedy, ak nie je „dlhšie ako tri mesiace spôsobilá uznášať sa, hoci jej zasadanie nebolo prerušené“.
Zatiaľ to vyzerá tak, že predčasné voľby sú ako riešenie horšie, než to, čo sa ich konaním má vyriešiť.
