Boli sme „prekvapení“ , keď pred 35 rokmi, keď do Československa prišli ruské tanky, i keď po bezmála 35 rokoch zostávajú aktéri vtedajších udalostí nepotrestaní. Na snímke z 23. septembra 2002 opúšťajú Milouš Jakeš (vpravo) a Jozef Lenárt pražský mestský súd, ktorý ich v plnom rozsahu zbavil obžaloby z pomáhania vlastizrade. FOTO – ARCHÍV TASR A ČTK
Za 21. august 1968 a za pohromu, ktorú vo vtedajšom Československu spôsobil, sa nám už ospravedlnil kdekto: z titulu svojej funkcie niektorí postkomunistickí predstavitelia vtedajších členských krajín Varšavskej zmluvy, oficiálne niektoré vlády týchto krajín, osobne mnohé mienkotvorné osobnosti z radov spisovateľov, publicistov, mysliteľov.
Po tridsiatich piatich rokoch sa v tomto zmysle konečne nesmelo ozvali aj jedni z najpovolanejších: pohrobkovia a priami dediči strany normalizátorov, ktorá ako ústavne proklamovaná vedúca sila našej vtedajšej „povstupovej“ spoločnosti prevzala na seba plnú zodpovednosť za ďalšie osudy normalizačnej Slovenskej socialistickej republiky v rámci ČSSR.
Áno, reč je o vtedajšej a terajšej Komunistickej strane Slovenska. Jej vlastná a plná zodpovednosť za náš poaugustový vývoj je totiž neodškriepiteľná. Veď Sovieti v ČSSR a teda ani v SSR nevyhlásili po 21. auguste 1968 okupačný režim, ale odovzdali okupovanú krajinu do rúk tzv. zdravého jadra našich vlastných normalizátorov. Oni sami sa prihlásili k tejto zodpovednosti, keď sa nedištancovali od smutne známeho pozývacieho listu, ktorý mal dať interventom status legitímnosti. Oni sami sa definovali ako tí, čo porušenie našej štátnej suverenity považujú za jej záchranu, t. j. za záchranu jej (reálno)socialistickej podstaty. To bolo ich hlavné kritérium aj pre famóznu čistku v strane a vo všetkých nomenklatúrnych postoch krajiny, ktorá mala vyčleniť kvalitatívne novú vedúcu silu štátu ako stranu normalizátorov.
Podľa predsedu Jozefa Ševca sa nám KSS ospravedlňuje za to, ak v súvislosti s 21. augustom 1968 a následnou okupáciou krajiny „boli niekomu spôsobené niektoré príkoria“. To je úplne iný druh ospravedlnenia, než sme počuli z úst predstaviteľov krajín bývalej Varšavskej zmluvy. Tí sa nám ospravedlnili za samotnú intervenciu, za pohromu, ktorú znamenala pre Československo či Slovensko ako pre celok, zatiaľ čo KSS hovorí iba o niektorých príkoriach voči niektorým jednotlivcom. Takéto ospravedlnenie nemožno ani zďaleka považovať za dostatočné. Je to, ako keby ste človeku, ktorému ste svojvoľne zbúrali dom, povedali: Prepáč, že ti pritom pricviklo prst!
Ďalej, dnešná KSS sa nám neospravedlňuje za seba, ale za svoju predchodkyňu. To je významný rozdiel v kvalite ospravedlnenia. Keď poviem: „Prepáč, že som ti ublížil“, je to moje mravné gesto, lebo sa ospravedlňujem za svoj podiel viny. Keď však poviem: „Prepáč, že ti ublížil môj predchodca“, žiadam obeť agresie o jej mravné gesto. Tým jej totiž hovorím „odpusť agresorovi“, a to bez ohľadu na to, či sa agresor o to uchádza, alebo nie. Presne týmto spôsobom sa nám za rok 1968 ospravedlňuje dnešná KSS.
Po tretie, KSS sa nám ospravedlňuje za to, čo podľa nej malo spôsobiť vtedajšie Dubčekovo vedenie strany. Teda nie za sovietsku intervenciu a jej normalizačné dôsledky, ale za tzv. chyby Dubčekovho vedenia, ktoré vraj intervenciu navodili. To je však kvalitatívne iný spôsob uvažovania, než ako svoje ospravedlnenie motivovali predstavitelia krajín bývalej Varšavskej zmluvy. Tí sa nám ospravedlnili za svoj podiel na intervencii, iniciovanej Moskvou. KSS sa nám však ospravedlňuje za moskovskú intervenciu, iniciovanú Dubčekom!
Je to obludná a cynická argumentácia. Podobná tej, ktorá obviní obeť znásilnenia za to, že svojím výstrihom a minisukňou vyprovokovala agresora na jej znásilnenie. Keby Dubčekovo vedenie neprovokovalo demokratizáciou, nebolo by došlo k intervencii! V danom kontexte mi nejde o komplexné hodnotenie Dubčeka ako vedúcej osobnosti Pražskej jari. Ide iba o to, že KSS ho vo svojom „ospravedlnení“ kritizuje práve za jeho pokus o socializmus s ľudskou tvárou, ktorým si vyslúžil celosvetovo uznávaný imidž najväčšieho (hoci neúspešného) reformátora komunizmu. Teda, práve za to, čím sa pozitívne zapísal do dejín.
Normalizátori a nimi sformovaná poaugustová vedúca sila spoločnosti, boli najodpornejším, mravne najzdevastovanejším produktom panstva komunizmu v Československu. Jej základ tvorili tí, čo si boli ochotní napľuť do tváre a vyhlásiť intervenciu za bratskú pomoc, spontánnu vôľu ľudu za imperialistické sprisahanie, túžbu Čechov a Slovákov po slobode a demokracii za zúrivý antikomunizmus. Treba mať stále na pamäti, k akému dedičstvu sa to dnešná KSS hlási.
Vďaka skutočnosti, že naša revolúcia 1989 bola nežná či zamatová, normalizátori hladko prekĺzli do postkomunistického Československa a po jeho rozpade aj do Slovenskej republiky. Nielen že prežili, ale prakticky bezkonfliktne sa jednotlivo etablovali v celom spektre riadiacich postov, v rozhodujúcich politický stranách, máme ich v parlamente, vo vládnych rezortoch, v prokuratúre i na súdoch, ba dokonca aj na čele úradu prvého slovenského ombudsmana (čo považujem za najtrpkejší výsmech našej demokracii). V posledných voľbách prenikli do Národnej rady SR dokonca aj skupinovo, a to pod tradičnou zástavou strany normalizátorov ako pohrobkovia, verejne sa hlásiaci za jej dedičov.
Je zvlášť ohavné, že to robia práve pri príležitosti 35. výročia najhanebnejšieho rozdupania našej štátnej suverenity. Ich ospravedlnenie za 21. august 1968 takto vyznieva úplne farizejsky.
Autor: MIROSLAV KUSÝ(Autor je politológom, do roku 1970 bol členom KSS)Písané pre SME a Lidové noviny
