nosti štátu, Mikuláš Dzurinda pripomína herca, ktorý chce frázami zakryť, že celkom nevie, akú úlohu mu vlastne scenár predpisuje.
Jedna reálna a vážna kauza, ktorá sa vyšetruje, tu existuje - nelegálne odpočúvanie. Ako o hlavných aktéroch sa tu hovorí o ľuďoch z prostredia SIS. Prečo k tejto kauze premiér odrazu primiešal „skupinku“, ktorá vraj diskredituje tajnú službu, je otázka pre neho. Úlohou pre verejnosť je spočítať si, komu pomáha takéto zahmlievanie prípadu. Stále tiež nevedno, ako mal štát utrpieť v prípade tendra na „vláčiky“, ktoré Dzurinda do kauzy vplietol. Premiér môže do sýtosti predvádzať rozhorčenie nad tým, že niekoľko mien z údajnej „skupinky“ bolo zverejnených, nezmaže tým však fakt, že on sám o nich ponúkol zopár indícií. Napríklad jeho náhla (a zdá sa, že trvalá) strata schopnosti odpovedať na otázku „má šéf NBÚ vašu dôveru?“ je indíciou ako z čítanky.
Mená dotknutých sú jednou rovinou veci. Druhou sú zdroje, ktoré Dzurindovi dodávajú „palivo“. Hádam nechce tvrdiť, že existenciu a činnosť skupinky objavil a zdokumentoval vlastnoručným pátraním, či nebodaj v stave analytického osvietenia? Kto teda? Kompetentné orgány sotva: tie by totiž museli zo zákona konať a nie čakať na premiérovu tlačovku, či jeho pokyn. Dozvieme sa raz, kto je Dzurindova „jedna pani…“?
„Žalujte, žalujte,“ nabáda premiér namiesto odpovedí všetkých, ktorí sa cítia poškodení. On sám tak koná. Nešpecifikované „právne kroky“ SDKÚ voči poslancovi Kaliňákovi sú fraškou. Alebo nebezpečným činom. Len čo bude niekto v tomto štáte popoťahovaný pre „dobré meno“ politickej strany, nastane čas baliť si zubnú kefku. V takomto štáte sa na prokuratúre raz môžeme stretnúť všetci.
Beata
Balogová
