Zrušením zákona o obmedzení výdavkov strán na predvolebnú kampaň, ktoré včera podporila vláda, sa odstráni obrovské pokrytectvo legislatívy upravujúcej fungovanie politického systému. Problém nebol ani tak v tom, že strany 12-miliónový limit na kampaň s prehľadom prekračovali, ako v samotnej filozofii zákona.
Mimovládna Aliancia na podporu fair play, ktorej sa zrušenie zákona nepozdáva, plače na nesprávnom hrobe. Zákon o rovnakej výške prostriedkov na kampaň totiž nielenže stranám nenariaďoval rovnakú chudobu - čo by bola samo osebe hlúposť - ale iba ich nútil pred voľbami chudobu predstierať - čo je ešte väčšia hlúposť. Na zaplavenie Slovenska billboardmi a na predvolebné happeningy netreba zasa až o toľko závratne viac než tých 12 miliónov. Oveľa väčšie a zaujímavejšie sumy sú tie, ktoré počas volebnej kampane „odpočívajú“ na straníckych kontách, a ktoré sa kapitalizujú počas ďalších štyroch rokov. Tie totiž môžu byť o korupcii, klientelizme a iných moderných výrazoch, ktoré do nášho slovníka vniesla politika.
Kľúčom k čistejšiemu prostrediu je transparentnosť straníckych financií, nie ich výška. Toto je oveľa dôležitejšie, než meditovať o rovnosti predvolebných šancí. Žiadna totiž nenastane zo zákona. Napríklad časť voličov je zo zásady opozičná, iní zasa viac veria tým, ktorí do volieb idú z vládnych pozícií, a ďalší zasa čakajú voľby čo voľby na „nové tváre“ či „nových občanov“. Takáto „nerovnosť šancí“ nie je vyčísliteľná v peniazoch ani počtom plagátov. A nie je na nej nič nemorálne práve tak, ako nie je nemorálne, keď sa časť voličov rozhoduje podľa šírky úsmevov kandidátov na plagátoch. Že sú títo voliči nerozumní? A to ich má k rozumu priviesť zákon?!
Dúfajme, že parlament nepodľahne rovnostárskym ilúziám a zrušenie zákona schváli. A najmä, že novela zákona o stranách, chystaná na november, už bude naozaj o transparentnosti a verejnej kontrole straníckych peňazí, nie o kampani. Len potom by sa začali stranícki pokladníci naozaj potiť!
