Hoci ústavná zmluva, ktorú má prijať rozšírená Európska únia, na dlhé roky ovplyvní aj podstatné otázky verejného života na Slovensku, naša politická reprezentácia sa doteraz národnou pozíciou k návrhu zmluvy príliš nezaoberala, lebo vždy mala na práci niečo dôležitejšie. Keďže ďalší odklad už nie je možný, parlamentné strany musia povedať svoj názor na ústavnú zmluvu, aj keď ho nemajú.
Už aj z doterajších vyhlásení je zrejmé, že čas predreferendovej jednomyseľnosti sa skončil. Ak boli pôvodne všetky strany za vstup do únie, dnes už nie sú všetky za prijatie ústavnej zmluvy, ktorú pripravil európsky konvent. Komunisti, poučení prepadom preferencií, pochopili, že úspech im prinesie, iba ak budú vždy a zásadne proti všetkému, s čím príde vláda a koalícia. V prípade európskej zmluvy to odôvodnia tvrdením, že dáva všetku moc a vplyv krajinám s veľkým počtom obyvateľstva. Aj Tkáčova únia, ktorá sa tiež potrebuje odlíšiť, dala najavo, že má výhrady k návrhu ako celku, lebo vraj nenapĺňa predpoklad, že bude „ústavou EÚ“. Stanovisko, ktoré v pripomienkovom konaní predložilo ministerstvo vnútra, ukazuje, že okrem opozičných strán je proti návrhu zmluvy aj jedna z vládnych.
Minister vnútra a podpredseda KDH Vladimír Palko v júni o pripravenom dokumente vyhlásil: „Predložený návrh je neprijateľný… S takýmto dramatickým posilnením právomocí EÚ na úkor národných štátov zásadne nesúhlasím.“ Predseda Hrušovský sa na konci júla prihlásil k pražskej výzve, ktorú vypracovali tri európske konzervatívne strany. Ide o výzvu, ktorá odmieta ústavnú zmluvu nie pre jej ustanovenia, ale z princípu, lebo jej prijatím by sa vraj „ustanovila prednosť únie pred členskými štátmi“.
Jednomyseľnosť, ktorou sme sa pred euroreferendom chválili, bola čudná a neprirodzená. Taká by však bola aj nejednomyseľnosť, keby jedna vládna strana z princípu odmietla, čo tri ostatné v zásade podporia.
