ť na ľudovú stranu, otvorenú širokým masám. Neúspešne.
Keď sa päť opozičných strán v roku 1998 vinou Mečiarovej novelizácie volebného zákona združilo v SDK, vycítili príležitosť. Po voľbách, ktoré Dzurindu katapultovali do kresla premiéra, svorne obhajovali existenciu SDK.
Keď sa vzťahy v SDK začali komplikovať a materské strany vytrvalo žiadali návrat k pôvodnej idei koalície, v januári 2000 iniciovali vznik novej strany – SDKÚ. Tá sa mala stať „ideovou pokračovateľkou SDK“.
Za predsedu únie bol podľa očakávania zvolený Dzurinda, Šimko sa stal jej generálnym sekretárom.
Keď Ladislav Pittner v máji 2001 odstúpil z funkcie ministra vnútra, Dzurinda proti vôli koaličných partnerov presadil práve Ivana Šimka.
Ich vzťah navonok nenaštrbilo ani Šimkovo rozhodnutie uchádzať sa v straníckych voľbách o post volebného lídra pre voľby v roku 2002. „Pre mňa vnútorne je najdôležitejšie, že som ten priestor na súťaž vytvoril. Ak sa Ivan rozhodol doňho vstúpiť, musí sám vedieť prečo,“ povedal vtedy Dzurinda. Dzurinda súboj vyhral, keď získal takmer dve tretiny hlasov.
Keď sa v SDKÚ pred voľbami rodil návrh volebnej kandidátky, Dzurinda „Ivana“ navrhol na štvrté miesto. „S veľkými skúsenosťami a prehľadom v pozícii generálneho sekretára rozhodujúcim spôsobom formuje politiku SDKÚ od jej založenia,“ dôvodil Dzurinda.
Keď Dzurinda po vlaňajších voľbách zostavoval vládu, očakávalo sa, že Šimka presadí na post ministra vnútra. KDH si však stanovilo podmienku – buď kreslo ministra vnútra alebo ministra zahraničných vecí. Dzurinda „obetoval“ vnútro a Šimkovi tak pripadol post ministra obrany.
Nebola to však jediná výmena, ktorú Šimko koncom roka musel absolvovať. Funkciu generálneho sekretára prepustil Ivanovi Harmanovi, keď ho snem SDKÚ zvolil za podpredsedu strany. (joč)
