Posledných pár dní sa u nás politická dôvera a stranícka disciplína stali často frekventovanými pojmami. Minister Nemcsics a štátny tajomník Opaterný stratili dôveru celého predsedníctva, a menovite predsedu ANO za kritiku do vlastných radov. Preto - v mene strany, ktorá ich do vlády vyslala, boli navrhnutí na odvolanie zo svojich funkcií.
Dôveru premiéra Dzurindu zas stratil riaditeľ Národného bezpečnostného úradu Ján Mojžiš zo zatiaľ nešpecifikovaných dôvodov a po ňom aj minister obrany Ivan Šimko. Ten zas preto, že ako podpredseda SDKÚ porušil stranícku disciplínu, keď vo vláde nehlasoval za Mojžišovo odvolanie, hoci mu to prezídium strany výslovne „odporučilo“. Strata jeho hlasu spôsobila, že premiérov návrh neprešiel. To bol preňho dostatočný dôvod na to, aby bol Šimko za trest stiahnutý z kresla druhého muža SDKÚ a premiér navrhol jeho odvolanie aj z kresla ministerského.
Premiér, ktorému sa doteraz vždy vyčítala prílišná opatrnosť a váhavosť pri postupoch voči predstaviteľom opozície, prílišná ochranná ruka nad svojimi ľuďmi, vystúpil teraz prekvapivo až neobyčajne razantne a nekompromisne, a to tak voči Mojžišovi, ako aj voči Šimkovi. Keďže sa argumentuje stratou politickej dôvery a porušením straníckej disciplíny, pozrime sa bližšie na tieto pojmy.
Stranícka disciplína je pojem, ktorým operovali boľševici. O svojej strane hovorili ako o bojovom šíku robotníckej triedy, ako o jej predvoji. Táto militaristická terminológia mala zdôrazniť, že ide o prísne riadenú organizáciu vojenského či polovojenského typu. Do takej strany sa voľne nevstupuje, ale naopak, ona si na základe striktných kritérií vyberá svojich členov, z nej sa nevystupuje, ale vyhadzuje. Porušenie straníckej disciplíny sa prísne trestá.
Strana je skôr voľným združením rovnako politicky zmýšľajúcich ľudí, ktorých k sebe viaže program strany. Takéto strany musia veľmi opatrne narábať pojmom straníckej disciplíny. Keďže nemajú v rukách nástroje na jej vymáhanie, musia sa oveľa viac spoliehať na presvedčivosť predkladaných argumentov u svojich členov. Poslušnosť sa tu nepovažuje ani za cnosť, ani za požadovanú vlastnosť. O to viac to platí pre poslancov a ministrov, ktorých Ústava SR zaväzuje vernosťou nie svojej strane, ale Slovenskej republike a jej občanom.
Podľa ústavy je člen vlády za výkon svojej funkcie zodpovedný parlamentu, ktorý mu môže vysloviť aj nedôveru – rovnako ako aj vláde vcelku a jej predsedovi zvlášť. O možnosti vyslovenia nedôvery ministrovi predsedom vlády sa ústava nezmieňuje, priznáva mu iba právo podať návrh na jeho odvolanie. Je to logické, lebo členov vlády vrátane predsedu vymenúva a odvoláva len prezident a o vyslovenie dôvery musí vláda požiadať Národnú radu SR.
Ak teda premiér hovorí o strate dôvery voči ministrovi, či mu dokonca vysloví nedôveru, robí tak len v prenesenom zmysle slova, lebo na tento akt nemá ústavnú právomoc. V takomto právne nezáväznom slova zmysle sa o politickej dôvere či nedôvere zvykne bežne hovoriť, ani tu však s týmto pojmom nemožno nakladať ľubovoľne. Politická dôvera má v demokratickom zriadení svoje špecifické pravidlá - na rozdiel od dôvery v manželstve či medzi priateľmi. Tam môže niekedy stačiť aj subjektívny pocit nespokojnosti, nesympatickosti, osobnej nevraživosti, aby bola dôvera naštrbená.
S politickým partnerom však nevstupujeme do manželstva, a často ani do priateľských väzieb, ale do konkrétnej vecnej spolupráce pri plnení istých cieľov. V prípade ministra a premiéra sa tento vzťah viaže na vládny program, teda na výkon ministrovej funkcie. Iba hodnotením jej plnenia môže premiér merať svoju politickú dôveru voči členovi vlády.
V demokratickom právnom štáte sa končia právne vymáhateľné kompetencie strany nominovaním svojich kandidátov do parlamentu či do vlády. Vymáhať pochybnú stranícku disciplínu či sankcionovať jej porušenie za týmto prahom prekračuje ústavný rámec. Preto strany aspoň formálne rešpektujúce právny štát radšej vyvíjajú silný tlak na svojich neposlušných poslancov či ministrov, aby sami vrátili mandát, či aby podali demisiu. V prípade Nemcsicsa premiér ešte odmietol podať návrh na jeho odvolanie, tvrdiac, že je s výkonom jeho ministerskej funkcie spokojný a vnútrostranícky spor v ANO ho v danom kontexte nezaujíma. Šimka však odvoláva napriek tomu, že ako ministrovi mu nemá čo vyčítať.
Je najvyšší čas zastaviť tieto hazardné hry a vrátiť sa k ústavou jasne definovaným pravidlám politickej kultúry na špičke slovenskej politickej scény.
Beata
Balogová
