k materskej strane vo „vážnej veci“. Ale ani v jednom prípade nie je isté, či ministri pôvodne vôbec zamýšľali dosiahnuť nejaký dramatický efekt.
Keď premiér vyhlási, že nedôveruje šéfovi NBÚ, už nie je cesta späť. Týmto vyhlásením prebral zodpovednosť za to, že dôvody na odvolanie sú dostatočné. Ak to Ivanovi Šimkovi nestačí, vytvára to dojem, že on nedôveruje Mikulášovi Dzurindovi. A to je od významného člena SDKÚ veľmi vážny negatívny politický signál. Svojím „zdržaním sa“ spôsobil, že samotný predseda vlády môže mať nemalé problémy. Namiesto toho, aby dnes rokoval už o nástupcovi Jána Mojžiša, musí hľadať politickú podporu na jeho odvolanie. Ak ju nezíska, bude musieť vysvetľovať, či a ako chce naďalej vykonávať svoju funkciu.
Iná situácia nastáva, ak má minister Šimko skutočne dôvody Dzurindovi neveriť - v takom prípade je však zdržanie sa pri hlasovaní zúfalo málo. Je však nepravdepodobné, že práve toto chcel Ivan Šimko dať najavo. Možno chcel ako minister obrany vyjadriť istý odstup od straníckeho rozhodnutia SDKÚ (s ktorým asi neveľmi súhlasia ambasády niektorých štátov NATO). V takom prípade sa mal na zasadaní vlády jednoducho nezúčastniť.
Robert Nemcsics v odpovedi na priamu otázku nepoprel možnosť svojho odchodu z ANO v situácii, keď bola jednota jeho strany zárukou, že scenáre menšinovej vlády sú nereálne. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu sa nedalo vylúčiť, že práve tieto náznaky by mohli odštartovať proces rozpadu ANO. Formulácia, ktorá bola zvolená možno najmä z opatrnosti, sa v tomto kontexte stala paradoxne veľmi výbušnou.
Politicky nesmierne citlivé boli aj bežné vnútrostranícke spory, keďže prebiehali v čase vyšetrovania šéfa liberálov. Pre alianciu je v tomto štádiu dôležité chrániť povesť svojho jediného populárneho politika dovtedy, kým nerozhodnú zodpovedné inštitúcie. Ak bude totiž verejnosť apriori presvedčená, že sa niečoho dopustil, zastavenie stíhania alebo oslobodenie súdom ju nepresvedčí. V istom konkrétnom období mohla ministrova kritika Ruska, sprevádzaná nedostatkom podpory v oblasti prezumpcie neviny a nevylúčením možnosti odchodu zo strany ohroziť samotnú perspektívu ANO. Orgány strany reagovali podľa pudu sebazáchovy, možno razantnejšie, ako bolo nevyhnutné.
Ani Šimko, ani Nemcsics neodchádzajú v dôsledku odborného pochybenia, alebo pochybností o transparentnosti ich práce. Odchádzajú len a práve preto, že na presadenie svojich predstáv riešenia vnútrostraníckych problémov použili prostriedky, ktoré sa v kontexte nasledujúceho vývoja ukázali ako neadekvátne.
