Návrhom premiéra Dzurindu na odvolanie ministra Šimka sa uzavrela ďalšia etapa vývoja SDKÚ. Zo subjektu, ktorý mal byť garantom bezproblémovej integrácie, sa stala strana, ktorá povýšila „stranícku disciplínu“ nad záujem štátu; zo subjektu, ktorý sa prezentoval ako tím piatich lídrov, sa stala stranou, ktorá má jedného náčelníka.
Pred minuloročnými voľbami boli preferencie SDKÚ stabilne pod desiatimi percentami a jej predseda bol stabilne najnedôveryhodnejším politikom na Slovensku. Napriek tomu voľby rozhodli, že sa tu historicky prvý raz úradujúci premiér stal opäť predsedom vlády. Za tento zázrak politickej reanimácie SDKÚ a jej predseda vďačili faktu, že prekvapujúco veľa voličov nehlasovalo retrospektívne, teda podľa toho, čo už strana predviedla, ale opäť - tak ako v roku 1998 - prospektívne. Čiže podľa toho, čo si od nej sľubovali. Samotná SDKÚ tomu pomohla kampaňou, že dokončí, čo začala, lebo integrácia je pre ňu absolútnou prioritou. Úspechu strany veľmi prospelo, že sa počas predvolebného obdobia prezentovala ako subjekt piatich lídrov: Dzurindu, Kukana, Martinákovej, Mikloša a Šimka. Rok po voľbách už pre vedenie SDKÚ nie je bezproblémová integrácia prioritou číslo jeden a z pôvodného tímu lídrov je doména jedného muža. Šimko je „odídený“, Martináková izolovaná, Kukan neutralizovaný a Mikloš dezinteresovaný. Personálne návrhy Mikuláša Dzurindu na „uvoľnené“ posty jasne hovoria, čo je rozhodujúcou kvalifikáciou pre stranícku nomináciu: „totálna dôvera“ predsedu a premiéra. Zo skutočnosti, že ju majú takí straníci ako páni Pado, Kubovič či Hort, vyplýva, že premiér uprednostňuje osoby, ktoré sú úplne odvodené od jeho osoby. SDKÚ je zjavne v novom vývojovom štádiu.
Mikuláš Dzurinda je prvým predsedom vlády, ktorý sa na svoj post dostal z funkcie premiéra. Ale je druhým, ktorý svoju vládnu pozíciu oslabuje, lebo sa nadmieru stranícky posilňuje.
