Aj rok by pritom bol málo; dokument, ktorý sa stane súčasťou domáceho právneho poriadku vyššej sily, než všetky v národnej rade prijímané zákony, by si zaslúžil regulárny ústavodarný proces. Alebo aspoň simuláciu, ak už máme referendom potvrdené, že do EÚ chceme a ideme. Národný konvent, kde sa o euroústave vraj debatovalo, nebol náhradou, ale paródiou. Keďže hovoríme o ústave nadradenej vnútorným normám, paródiou parlamentnej demokracie je aj fakt, že definitívnu národnú pozíciu sformuluje vláda a pripomienky parlamentu „prípadne zaradí do konečnej pozície“.
Eduard Kukan poslancov hneď aj varoval, aby nevznášali „kategorické požiadavky“. Musíme byť „realistickí“, povedal, veď Nemecko, Francúzsko, Taliansko už oznámili, že si neprajú Giscardovo dielo otvárať. Tým, že minister usmernil poslancov takto verejne, vopred aj sám definoval slovenskú pozíciu – ruky nad hlavou a nohavice stiahnuté kilometer pred brodom. Nie sme predsa žiadni rozvracači… Nie je jasné, prečo prezrádzal slovenskú taktiku ešte pred rokovaniami. Podkopáva tým ambície štátov, ktoré si brúsia zuby na podstatne objemnejšie sústa, než sú tri slovenské priority (počet komisárov, kvalifikovaná väčšina verzus jednomyseľnosť, vymedzenie pôsobnosti nových hodnostárov).
Netreba však zúfať. Ani parlamentná debata so skorším štartom ako v konečnom štádiu by veľa nezmenila. Národná pozícia totiž musí byť syntézou straníckych pozícií – tie však, až na výnimku KDH, dodnes neexistujú. Svoju „príležitosť mlčať“ (Chirac) si už Slovensko tentoraz ujsť nenechá…
Beata
Balogová
