Na Slovensku je dlhodobý dopyt po liberálnej politike – nie v zmysle debát o liberalizme, ale jednoducho takej, ktorá rešpektuje rôznosť individuálnych postojov. Vznik ANO sprevádzali rozpaky a obavy z toho, že z Pavla Ruska vyrastá domáca odroda Berlusconiho. Rusko však prekvapil personálnym obsadením postov: to dávalo dúfať, že aspoň jeho čítankové reči o reformách neboli iba predvolebnou latinou. V spore o interrupcie a zmluvy s Vatikánom sa ANO zasa podarilo vzbudiť v časti verejnosti ilúziu, že keď už nič iné, táto strana predstavuje alternatívu k postojom kresťanských demokratov. Je jedno, či bol spor virtuálny, alebo dokonca účelový: mnohí vďaka nemu začali tušiť, v čom všetkom spočíva rozdiel medzi životom katolíka v liberálnej spoločnosti a životom liberála v spoločnosti `a la KDH. Okrem toho, bolo to KDH, ktoré dalo celej veci fatálny rozmer a povýšilo ANO na svojho protihráča.
Tí, čo sa nádejali, sú dnes opäť v bode nula. Postoje ANO sú krehkejšie než papier, na ktorom bola vytlačená žiadosť vyšetrovateľov o zbavenie Pavla Ruska poslaneckej imunity. Strana, ktorá vraj chcela obhajovať slobodomyseľných, sa javí ako vojenská jednotka, kde je slovo šéfa zákonom. Nie je chybou KDH, že sa jeho postoje stávajú postojmi štátu. Je to preto, lebo „hore“ okrem KDH niet nikoho, kto by vôbec nejaký postoj mal.
Ak Ľubomír Lintner hovorí o predčasných voľbách „kvôli KDH“, je to preto, lebo papieroví tigri revú najhlasnejšie. Nádej ANO, že niečo získa, ak dnes servilne podrží chrbát premiérovi Dzurindovi, je planá. Tak, ako boli plané nádeje mnohých ľudí, ktorých spája nielen úcta k demokracii, ale aj nechuť nechať sa dirigovať štátnou ideológiou. Ešte niečo majú už celé roky spoločné. Otázku: „Koho mám, prepánajána, voliť?“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
