Netreba opakovať detaily odchodu troch členov ANO do kolónky „nezávislí“. Spoločné majú to, že ich odchod od Pavla Ruska vyplynul z pomerov vnútri jeho strany, nesúvisel s programom vlády a nepribližuje ich k opozícii. To isté platí pre Ivana Šimka, s tým rozdielom, že zatiaľ čo poslanci Nemcsics, Danko a Opaterný už v koalícii veľa vody nenamútia, Šimko sa ešte môže pokúsiť o zvrátenie pomerov v SDKÚ - čo ho od opozície vzďaľuje ešte viac. Všetci štyria nie sú úplne bezzubí a môžu Dzurindu ešte potrápiť, napríklad pri hlasovaniach o personálnych návrhoch na posty, na ktoré má dosah parlament. Ťažko však očakávať, že by privodili pád vlády. To by nebolo ani v záujme „ex-anovcov“, a už tobôž nie Šimka.
Premiéra Dzurindu dnes ešte asi nemusí pri parlamentných počtoch zalievať pot. Viac, než hlučný Smer, krotké HZDS, povoľní tkáčovci, trpená KSS a štyria odídení, ho musia zaujímať pomery „doma“. Je zjednodušením tvrdiť, že koalíciu spája iba túžba po moci. Ak by chceli, v spoločnom programe by vládne strany našli veľa vecí, ktoré ich viac spájajú, než rozdeľujú. Lenže koalícia sa vybíja v nesystémových sporoch, zatiaľ čo osud jej reformného programu pomaly viac určuje odborársky predák Saktor. Všetko korunujú sebavedomé maniere premiéra, ktoré v slovenskom kontexte pripomínajú veľké mečiarovské déja vu.
Rok po voľbách sa koalícia správa ako tesne pred novými. Namiesto spoločného ťahu sa strany vymedzujú jedna voči druhej a hrozenie odchodom z vlády sa pomaly stáva každodennou nudou. Nič neposúva krajinu bližšie k novým voľbám ako toto správanie. Dzurindovej vláde zatiaľ nehrozí nič zvonka. Ak príde signál na rozpad, nedajú ho tí, čo odišli, ale tí, čo zostali. Zámienok si už navzájom poskytli dosť a dosť.
