Centrálny štrajkový výbor, ktorý pripravoval dnešný „celoslovenský hodinový výstražný štrajk“, zlyhal už dávno pred ním. Po ohlásení štrajku totiž dokázal zorganizovať iba vlažné zhromaždenie pred Úradom vlády a nevýrazný protest pred národnou radou, takže blížiaci sa „historicky prvý celoštátny štrajk po roku 1989“ verejnosť takmer nezaznamenala. Organizačný výbor zlyhal aj v tom, že v skutočnosti nepripravoval štrajk za presadenie požiadaviek odborov, ale štrajk proti vláde, a to je rozdiel.
Zo štyroch požiadaviek odborov vláda jednej úplne vyhovela (zachovanie tarifného odmeňovania vo verejnej službe), pri druhej (zvýšenie minimálnej mzdy) ponúkla kompromis, a o ďalších dvoch (miernejšom zvyšovaní veku odchodu do dôchodku a úprave daňovej reformy) odmietla rokovať, keďže príslušné zákony už schválil či práve schvaľuje parlament. Žiadna z týchto požiadaviek nezľudovela do takej miery, že by o nej „výstražne štrajkujúci“ vedeli bez toho, aby sa pozreli do novín. Čo však vedeli určite, tak to, že štrajkujú proti vláde. Taký bol hlavný zmysel štrajku aj pre prezidenta KOZ.
Ivan Saktor pred niekoľkými dňami zopakoval svoje staršie vyhlásenie, že cieľom odborov je, „aby táto vláda tu nevládla štyri roky“. „To je naše presvedčenie a motív našich aktivít,“ povedal pán Saktor a netajil sa ani tým, že k výstražnému štrajku pristupuje ako ku skúške, „kde si otestujeme našu podporu zvnútra“. Prezident KOZ optimisticky predpokladal, že po štrajku, ktorý bude naozaj celoslovenský, sa odbory budú držať pripraveného scenára: „Ďalej máme v pláne vyhlásiť petičnú akciu za vyhlásenie referenda o skrátení volebného obdobia, aby táto vláda tu nebola celé štyri roky“. Je evidentné, že viac ako o presadenie troch požiadaviek KOZ išlo v dnešnom štrajku o test, či má petičná akcia šancu na úspech. Slovensko potrebuje zákon o štrajku - už aj preto, aby si prostredníctvom neho nemohol nikto testovať, akú má práve podporu.
