Mikuláš Dzurinda nemôže svoj boj vyhrať. Niežeby sa mu nemohlo podariť zosadiť Jána Mojžiša z postu riaditeľa NBÚ - to je záležitosť vládnej hlasovacej aritmetiky, ktorú už, zdá sa, stihol vhodne upraviť. Podstatnejšie je, že premiér už stihol prehrať oveľa viac, než môže svojím „víťazstvom“ nad jedným štátnym úradníkom získať.
Predseda vlády prehral svoj imidž politika konsenzu: i keď o spôsoboch, akými sa dokázal presadiť (privlastnenie si SDK) alebo odstraňovať ľudí z postov (Kaník), nemali prečo panovať ilúzie, Dzurindovi sa vždy akosi podarilo vyhnúť zničujúcej konfrontácii. Dnes presadzuje odvolanie šéfa NBÚ spôsobmi, ktoré sa nemohli neskončiť stratou tváre SDKÚ, ANO, a ak by boli mlčky akceptovali floskulu o tom, že zárukou demokracie je už akt hlasovania, tak i KDH a SMK.
Dzurinda prehral i svoj integračný imidž: politik, ktorý roky presviedča často zmätenú a málo informovanú domácu verejnosť, že tesná spolupráca so Západom je z hľadiska záujmov krajiny logická, potrebná a koniec koncov i výhodná, odrazu vytiahol argumenty typu „Slovensko je suverénny štát“, ktorými zdôvodňuje, že on samotný koná bez ohľadu na mienku ostatných vrátane zahraničných partnerov. Nielenže si sám vráža medzinárodnú facku; nebezpečnejšie je, že takto kriesi mečiaristickú propagandu, podľa ktorej môžu byť spolupráca s demokratickým zahraničím a „suverenita“ konania predsedu vlády v protiklade.
Premiér prehral i „dôveru s ručením obmedzeným“, ktorú mal vo väčšine médií. Začalo sa to hysterickým bojom s britským magazínom a končí sa komickými vyhláseniami, ktorými sa jeho tlačový odbor snaží reagovať pomaly na každú vetu v tlači. Predseda vlády, ktorý by sa bez podpory médií nikdy nestal tým, čím je, dnes nechápe, prečo médiá odmietajú úlohu dôverčivého štatistu pri jeho mocenských hrách.
I bez výpočtu Dzurindových strát je však zrejmé, že konečná bilancia „akcie Mojžiš“ bude v jeho neprospech. Jeho verzii o nepatričných „politických a ekonomických záujmoch“ riaditeľa NBÚ sa nedá veriť z prostého dôvodu: on sám o nich mlčí ako zarezaný. Utajeniu podlieha riadna činnosť orgánov, akými sú NBÚ alebo SIS, nie prípadné konanie ich riaditeľov mimo jej rámca. Ak to platilo a platí pre Ivana Lexu, Vladimíra Mitra a Ladislava Pittnera, prečo to odrazu neplatí pre Jána Mojžiša? Do tejto istej kategórie patrí Dzurindovo tvrdenie, že ho Mojžiš ohovára. Ak nebudeme brať do úvahy, že premiéra ohovára možno milión ľudí - a mnohí z nich pracujú pre štát - tak sa musíme vrátiť k už povedanému: a čo je na tom tajné? Je pozoruhodné, že najväčšiu nedôveru premiér nevzbudil tým, že o svojich výhradách k Mojžišovi neinformoval, ale naopak - vzbudil ju tým, ako o nich „informoval“, a u tých, ktorých „informoval“: v médiách, u koaličných partnerov a v zahraničí.
Pre toto všetko je dnes uveriteľnejšia iná verzia: že Dzurindova snaha zosadiť Mojžiša práveže súvisí s činnosťou inštitúcie, ktorú vedie. A to by bolo vážne.
Predseda vlády sa správa, akoby bol rok 1993, nie 2003. Nechápe, prečo verejnosť už nechce nové kolo hier na štátne tajomstvá, spravodajské informácie a protištátne sprisahania. Nechápe, že médiá nekopú za Mojžišovu osobu, ale za dodržiavanie pravidiel hry. Že množina ľudí, ktorí veria, že vláda má právo nazerať im do hrncov či do papierov, sa zmenšila a zmenšuje. A že v očiach zahraničia spojil svoje meno s povesťou celej krajiny. Hazarduje s obidvoma. A to všetko pre štátneho úradníka, o ktorého existencii - nebyť premiéra - väčšina ľudí donedávna netušila.
Ak ide o previerky, je to vážne. Ak by premiér spájal svoju povesť s ľuďmi, ktorí predstavujú pre krajinu bezpečnostné riziko, bolo by to trestuhodné. Ak by odstránenie Mojžiša súviselo s tendrami a premiér to naznačuje - bolo by to potvrdením podozrení, že na Slovensku dodnes existujú lukratívne obchody, pri ktorých jednou zo strán nie je firma, ale politická strana. Ak by mal byť biznis dôvodom takej angažovanosti premiéra a ak by to malo byť ešte k tomu štátnym tajomstvom, tak potom vitajte v roku 1993.
