Na Slovensko sa vracia autokratický štýl vládnutia. Hrubou silou bola odvolaná hlava nezávislej (nie vláde podriadenej!) inštitúcie a toto mocenské násilie nemá nijaké vecné zdôvodnenie. Argumenty proti Mojžišovi sú smiešne a lepšie už nebudú, lebo by už dávno boli použité. Metódy predsedu vlády sú všetky neakceptovateľné: zneužitie tajnej služby, nakladanie so spravodajskými zvodkami pochybnej až nulovej hodnoty, politická korupcia (ponuky miesta po Mojžišovi pre KDH a SMK), stranícka čistka, vyvolanie verejného konfliktu, lži v priamom prenose, zastrašovanie a vydieranie „nepresvedčených“ ministrov. Zlomenie Rudolfa Chmela je mementom obrovskej sily: po 2. októbri si už nemôžeme byť istí, kedy členovia slovenskej vlády rozhodujú slobodne a kedy pod hrozbou vykopnutia z funkcie.
Bola sťatá hlava inštitúcie, ktorá si ako jedna z mála dôsledne plnila svoje poslanie v systéme. Reakcie NATO, USA a Británie, ktorým funkčnosť NBÚ leží najväčšmi na srdci a neviažu ich vedľajšie záujmy, sú jediným relevantným argumentom, ktorý bol v kauze Mojžiš doteraz predložený. Pád riaditeľa NBÚ je signálom ostro kontrastujúcim s „absolútnou dôverou“ Ladislavovi Pittnerovi: dekadentné štruktúry minulosti, zamurované v SIS, s eštebáckym poňatím spravodajskej práce a páchajúce trestnú činnosť (odpočúvanie) na Slovensku opäť víťazia nad generáciou nepoznačenou pôsobením v bývalom režime. Nástup „nemoskovských“ a neeštebáckych kádrov do bezpečnostných zložiek symbolizoval práve Ján Mojžiš; čo asi symbolizuje jeho koniec?
Schopnosť podnikateľských skupín, ktoré sa stretli v záujme vymeniť šéfa NBÚ, zaangažovať do svojho ťaženia premiéra, vrhá hrozné svetlo na podstatu slovenskej politiky. Ján Mojžiš teraz musí svoje tvrdenia dokázať. Ak sa mu to nepodarí, je jeho pád zákonitý a paradoxne aj zaslúžený, pretože prehovoriť mal skôr.
