Robert Fico by mal poslať premiérovi skupinku darov – v súčasnosti niet efektívnejšieho agitátora Smeru, než je Mikuláš Dzurinda. Podľa prieskumov Ficovi jeho sen o vláde asi vyjde: jeho trvalý náskok oproti ostatným už nemožno vysvetliť štatistickou chybou či chvíľkovou konjunktúrou. Je takýto vývoj neodvratný?
Tam, kde zlyhávajú hodnotovo ukotvené elity, nastupujú mocenskí manipulátori a populisti. V tomto nie je úspech Smeru ničím neobvyklým, keďže víťazstvo techniky nad obsahom vidíme vnútri samotných parlamentných strán vrátane súčasnej vlády. Výnimkou sú azda kresťanskí demokrati, tí však doplácajú na svoju častú úzkoprsosť a na absenciu protihráčov, ktorí by vytvorili atmosféru súťaže názorov namiesto dnešných hádok tvrdohlavých s bezcharakternými.
Z Ficovej rétoriky sa môže zdať, že by vo vláde konal protireformne, posilňoval centralistickú moc a umenšoval súkromný sektor. Lenže všetko môže byť inak – takýto model krajiny je totiž ekonomicky neudržateľný. Fico bude potrebovať reformy (nech ich nazve, ako chce) aj silný súkromný sektor. Jadro problému je inde: dúfať, že by sa pri obcovaní s mocou a financiami na súčasnom Slovensku akurát Smer vyhol klientelizmu a rôznym formám korupcie, môžu už asi iba dojčatá. Éra HZDS sa vyznačovala drsnými excesmi, ale inak bola len produktom prostredia a kultúry. Kultúrnosť Dzurindových vlád je väčšia len o toľko, o koľko odvtedy pokročila spoločnosť. A pohľad na rebríčky popularity ukazuje, že Slovensko nemá a ešte dlho nebude mať vlastné zdroje na hlbšiu premenu – namiesto programu sa naďalej hľadá líder-záchranca.
Jedno plus Dzurindovým vládam treba uznať: doviedli krajinu medzi štáty, v ktorých korupcia tiež existuje, ale sa aj trestá. A v ktorých by napríklad Dzurinda dnes už nevládol. Vplyv tohto prostredia sa neprejaví hneď, ale raz hádam áno. A potom už na Slovensku nebude volebnou otázkou „Kto nám bude tentoraz skákať po hlavách?“, ale „Prečo by vôbec niekto mal?“.
