Po tom, čo sa vzťahy medzi bývalým riaditeľom NBÚ a premiérom dostali na úroveň boja „kto z koho“, bolo odvolanie Jána Mojžiša otázkou času. Na základe zverejnených informácií práve Ján Mojžiš spolu s podnikateľom Milošom Žiakom mali byť osobami, ktoré vo svojej výpovedi na prokuratúre ohľadom „skupinky“ Dzurinda uviedol. Ak by po tomto pripustil zotrvanie exriaditeľa v úrade, bolo by to viac ako čudné.
V tomto prípade však nešlo len o personálnu výmenu, keď by vláda jednoducho na základe názoru jej predsedu vymenila jedného vysokého štátneho úradníka za iného. Okolo odvolávania šéfa NBÚ prepukla doslova búrka nechutností, ktoré si jednotlivé zainteresované inštitúcie navzájom vymieňali, o svoj post prišiel minister Šimko (čo možno hrozilo aj niektorým ďalším členom vlády) a naši budúci spojenci v NATO začali byť zvedaví, čo sa vlastne na Slovensku deje.
Faktom je, že NBÚ môže de facto stopnúť (alebo pustiť ďalej) niektoré veľké tendre jednoducho rozhodnutím – podľa zákona dokonca osobu, ktorá neprešla previerkou, nesmie NBÚ ani len informovať o dôvodoch, prečo sa tak stalo.
Občania si potom celú vec môžu vysvetľovať tak, že sa jednoducho dve skupiny lobistov ruvú o peniaze (je ľahké si ich spojiť so sporom SMK a KDH proti SDKÚ a ANO). Tento dojem posilňuje aj postoj Smeru, ktorý akoby z odstupu komentoval celý vývoj podobne. Výsledkom je, že celá vládna koalícia vyznieva nedôveryhodne, bez ohľadu na to, na ktorej strane sporu dotyčná strana stojí. Navyše, hoci by sa pri takomto chronickom nedostatku informácií dalo očakávať mediálne ticho, žurnalisti Dzurindu doslova roztrhali – nezastal sa ho nikto. Nie je nijakým prekvapením, že novinári blízki HZDS, Smeru alebo KDH, ktorí mali vždy sklon kritizovať predsedu vlády, využili príležitosť na kritiku, ale premiéra sa nezastali ani liberálni žurnalisti, ktorí predtým oceňovali aspoň celkové smerovanie republiky po roku 1989.
Dôvod je ten, že Mikuláš Dzurinda svojím záhadným taktizovaním v priebehu roka spochybnil integritu vlastnej strany. Väčšina voličov SDKÚ očakávala od tejto strany doriešenie káuz z mečiarovského obdobia – namiesto toho sa dočkali chválospevov predsedu vlády na hnutie, ktoré nás mohlo navždy vyautovať z integračných procesov. Ak sú časti voličov SDKÚ sympatické niektoré prvky politiky KDH, určite to nie je náboženský fundamentalizmus (inak by volili priamo KDH). A Dzurinda namiesto toho, aby sa v otázke interrupcií postavil nad obidve strany sporu, po celý čas bezvýhradne podporoval KDH. Potom zrazu otočil a dal sa spolu s ANO odvolávať šéfa NBÚ, ktorého, mimochodom, kruhy okolo NATO považujú za spoľahlivého. Od momentu, keď spomenul „skupinku“, však už vôbec nebol režisérom svojej hry – taktovky sa ujal Róbert Kaliňák, ktorý od samého začiatku „skupinkovej“ problematike mimoriadne rozumel. Pojem „skupinka“ je totiž naťahovací – nie je žiadny problém umiestniť do nej takmer hocikoho, koho je akýmkoľvek spôsobom možné spojiť s ľubovoľným odporcom Dzurindu.
Dnes je Ján Mojžiš odvolaný a pre SDKÚ je viac ako dôležité, aby poslanec Šimko dokázal prekonať ďalšie svoje mimoriadne málo múdre rozhodnutie – o nerešpektovaní SDKÚ, v ktorej však naďalej ostáva. Pretože v jednom mal rozhodne pravdu: pokiaľ ideológ SDKÚ spal na ministerských vavrínoch, strana začala zabúdať na svoju vlastnú podstatu. Tá sa však nijako nedá obnoviť trucovaním „zvonku“.
A Slovensko? Ak bude namiesto Mojžiša zvolený iný pre zahraničie akceptovateľný riaditeľ úradu a zákon o NBÚ dokážeme zmeniť tak, aby nespôsoboval ďalšie problémy, ostaneme za celú vec tak trochu na posmech – ale nič viac…

Beata
Balogová
