Na Slovensku dosiaľ prežíva predstava, že korupcia je problémom „chybných“ jednotlivcov. Zároveň sa tu ľubovoľne pohadzuje s termínom mafia - dokonca aj v prípadoch bežných výpalníkov či lupičov. Iste, úplatok lekárovi spadá pod pojem korupcia a výpalníctvo môže byť „pridruženou výrobou“ mafie. Lenže sila korupcie i mafie je v tom, že sú chorobami moci. Moc je ich prostriedkom i cieľom, moc im poskytuje ochranu. Preto môžu policajní vyšetrovatelia rinčať zbraňami, koľko chcú - hydra má viac hláv a sú dosť vysoko na to, aby sa pobavene usmievali. Majú, takpovediac, „pokoj na prácu“. A preto sa aj Slovensko môže ocitnúť v jednom vreci s juhoamerickými výstrelkami. V Malej Fatre neoperujú gerily Svetlého chodníka a v Trebišove nezúria vojny kokaínových kartelov. V Bratislave však sídli chorá moc.
Mikuláš Dzurinda a Pavol Rusko žiaria po odstránení šéfa jedného úradu spokojnosťou. Divadlo, podľa ktorého zdrojom problémov bol práve onen úradník, musí pokračovať. Lenže inštitúcia, ktorej prácu si nedovolil spochybniť ani Dzurinda (a vždy si dal záležať na tom, aby vo svojich obvineniach oddeľoval jej riaditeľa od nej samotnej) funguje ďalej, a naďalej vysiela alarmujúce signály o zdravotnom stave moci u nás. Preto je čoraz zarážajúcejší pasívny postoj tých členov koalície, ktorí nemali problém ani s úradom, ani s jeho riaditeľom. Spoliehajú sa na to, že zostanú čistí na brehu, zatiaľ čo sa Dzurinda politicky utopí v brečke nedôveryhodnosti a podozrení? Alebo sa spolu s ním rozhodli, že zoči-voči volebným vyhliadkam ešte využijú čas na pestovanie svojich záujmov?
Jediná štátna zákazka môže byť lukratívnejšia než všetky individuálne úplatky za desiatky rokov. Jediný politik ochotný „kooperovať“ má väčšiu cenu než tisíc výpalníkov. A kto sa ozve, tomu nasadia psiu hlavu. O tom je korupcia. A o tom je aj mafia.
