Zamedzenie konfliktu záujmov, zúženie imunity poslancov a sudcov, zvýšenie disciplíny policajtov, prokurátorov, sudcov, úprava lobingu, stransparentnenie činnosti úradov a politických strán, umožnenie vonkajšej kontroly nakladania s finančnými prostriedkami samospráv, povinnosť preukazovať pôvod majetku pri podozreniach jeho nelegálneho nadobudnutia, špeciálne súdy…
V poslednom čase často používané pojmy, najmä v súvislosti s bojom proti korupcii. Prijatie zákonov zabezpečujúcich naplnenie týchto cieľov sľúbil už Národný program boja proti korupcii z roku 2000. Sľúbila ho aj vláda vo svojom programovom vyhlásení i v jednom zo svojich uznesení z jari tohto roka. Na jar sa vládu rozhodol popchnúť aj parlament a prikázal jej zefektívniť a urýchliť prácu na príprave toľko sľubovanej legislatívy.
Každý, kto trochu podrobnejšie sleduje prípravu antikorupčnej legislatívy, však vie, že všetky tieto zákony už pripravené sú. Dokonca niektoré z nich boli pripravené (a nie nekvalitne) už v minulom volebnom období. Na mnohých pracovali skupiny zložené z predstaviteľov naozaj širokého spektra spoločnosti, mnohé sa rodili ťažko aj za cenu kompromisov.
Trúfnem si za všetkých týchto ľudí povedať, že sa natrápili dosť. Snažili sa tieto zákony napísať tak, aby neboli len na zalepenie očí bedlivých europolitikov a euroúradníkov (tí problémy korupcie sledujú naozaj pozorne), ale aby boli efektívnym nástrojom kontroly a transparentnosti verejného života.
Úradníci a zástupcovia občianskej spoločnosti nemali vždy zhodný názor s politikmi, žili však v tom, že výsledky ich práce v dnešnej podobe už akceptované sú, mnohé zákony sľúbila podporiť aj opozícia. Dnes výsledky týchto tímov predkladá do parlamentu hlavne podpredseda pre legislatívu a minister spravodlivosti Lipšic - a čuduj sa svete. Na takmer každom z týchto zákonov je zrazu takmer nespočítateľné množstvo chýb.
Dokážem pochopiť výhrady časti právnickej verejnosti proti niektorým ustanoveniam zákona „o preukazovaní pôvodu majetku“, hoci s nimi nesúhlasím. Nechápem však hlasy kuvikajúce o tom, že súhlas na trestné stíhanie poslancov musí naďalej dávať parlament, lebo inak by trestné stíhanie poslancov mohlo byť „zneužiteľné“. Neviem, prečo sa časť poslancov netají chuťou doslova „vykuchať“ zákon o konflikte záujmov, zúžiť rozsah osôb, na ktoré sa má vzťahovať, odstrániť z neho tzv. postzamestnanecké obmedzenia a výrazne oslabiť procesné mechanizmy skúmania možného konfliktu záujmov.
Neviem, prečo zrazu prekáža špeciálna kompetencia špeciálneho súdu, keď to bol zmysel jeho založenia. Netuším, prečo Najvyšší kontrolný úrad mal doteraz taký problém v ústave presadiť svoje kontrolné kompetencie voči samosprávam. To všetko napriek jednoznačným odporúčaniam viacerých medzinárodných inštitúcií a autorít. Alebo tuším?
Nedovolím si nikoho obviňovať, ale nemám ani chuť hrať sa na naivného štátneho úradníka. Tiež sa nesnažím brať poslancom právo na ich „politickú vôľu“. Tento typ ich vôle však výrazne oslabuje vieru verejnosti v úprimnosť ich snáh čeliť korupcii.
Ak si k tomu prirátate rôzne „skupinkové“ kauzy, podozrenia z falšovania tendrov a bývalého vysokého štátneho úradníka, ktorý po troch rokoch vyjde s ponukou na stopäťdesiatmiliónový úplatok, niet divu, že sa index vnímania korupcie verejnosťou nezlepšuje.
S výkonnou riaditeľkou Transparency International Slovakia si však v jednom dovolím nesúhlasiť. Na Slovensku nie je problém s prípravou, ale s presadením antikorupčnej legislatívy. Mrzí ma to o to viac, že orgány činné v trestnom konaní sa dnes už vo viacerých kauzách môžu preukázať hmatateľnými výsledkami práce.
Autor: JÁN HRUBALA(Autor je riaditeľom odboru boja proti korupcii Úradu vlády SR)
