Ako sa v praxi prejavovala povinnosť ministrov za ANO prijímať členov strany?
„Ten, kto prejavil záujem, tak sa urobil nejaký zoznam a týchto ľudí som prijal.“
Čo by sa stalo, keby ste niekoho odmietli prijať?
„Ja som to organizoval skôr v takých skupinách, lebo tých ľudí bolo veľmi veľa. Práve to bol jeden z dôvodov kritiky, že som nebol ústretový voči takýmto krokom.“
Kto s tou myšlienkou prišiel?
„Neviem. Zrejme sa to na predsedníctve takto dohodlo. Opakujem, ja som nebol veľmi ústretový, aby boli členovia strany privilegovaní. Vlna kritiky voči mne bola aj o tom, že nedostatočne spolupracujem so stranou a bolo tým myslené aj toto.“
Stalo sa vám pri prijímaní týchto návštev, že niektorá z nich od vás chcela vyslovene presadenie svojich záujmov?
„Tie požiadavky boli rôzne, ale v zásade skončili v mojich poznámkach a nič viac.“
O čo vás napríklad žiadali?
„Nič z tých žiadostí nebolo splnené, preto považujem za bezpredmetné, aby som o tom hovoril.“
Znamená to, že ste každú takúto žiadosť odložili do zásuvky?
„Dá sa to tak povedať. Snažil som sa, ak to bolo možné, poskytnúť aspoň informáciu. Väčšina tých záležitostí sa týkala eurofondov alebo poskytnutia grantov.“
Týmto ľuďom teda išlo o získanie peňazí zo spomínaných zdrojov?
„Mali záujem o informácie, akým spôsobom sa to bude diať, ale o takýto druh informácií má záujem široká verejnosť, takže by som to nevyzdvihoval ako hlavný problém.“
Nehrozí zneužitie tohto princípu tým, že sa ktokoľvek stane členom strany len preto, aby mal bližšie k ministrovi?
„Pohnútky členstva v strane sú rôzne. To je asi otázka na každého jedného člena, prečo je v tomto prípade práve v ANO. Treba sa ich opýtať, sú tam mnohí, ktorí prešli niekoľkými stranami.“ (rp)