Predseda Smeru navrhuje, aby sa vládne posty neobsadzovali špičkami politických strán, lebo to prekáža pri vyvodzovaní zodpovednosti. Nápad je to skvelý - až na maličkosť. Partajné funkcie by sa neobsadzovali výberom, ale náborom. Najvyššou motivácou na vstup do politiky je predsa pracovať v exekutíve - Fico je žiarivým príkladom. Stranícke elity nastupujú do exekutívnych funkcií v každej parlamentnej demokracii. Aj pre zodpovednosť - tváre špičiek sú identifikovateľné, volič nemá problém zistiť, kto koho reprezentuje. Vysoký stranícky politik aj ľahšie presadzuje volebný program a priority - má vplyv a zázemie. Je neporovnateľné, koľko si z daňovej reformy obhájil Ivan Mikloš a koľko uhájil zo svojich predstáv dôchodkovej reformy Ľudovít Kaník. Silná pozícia v strane rovná sa silný minister a silný rezort. Platí to, samozrejme, aj pri vyvodzovaní zodpovednosti. Prezumpcia nestatočnosti však nemôže byť hlavné kritérium, ktorým sa strany riadia pri nomináciách do vlády.
Fico vyslovil nesúhlas aj s návrhom na zrušenie limitu výdavkov vo volebnej kampani, lebo „kampaň je fantastický prostriedok na opratie peňazí“. To je teda prekvapenie - náš hlavný bojovník proti korupcii ani netuší, že špinavé peniaze sa nečistia márnotratným vyhadzovaním, ale fiktívnymi príjmami. Volebná kampaň nie je luxusná reštaurácia, kde sa dá vyrobiť virtuálny obrat, ktorý sa potom z nelegálnych zdrojov zdaní, a zvyšok je „vypratý“. Naopak, kampaň je na tento účel vyložene nevhodná - strana má iba výdavky, ktoré monitoruje desať mimovládnych organizácií.
Robert Fico veľa o korupcii rozpráva, ale málo jej rozumie. Od jeho aféry s fľašou koňaku sa časy už predsa len zmenili.

Beata
Balogová
