Náklad reforiem v programovom vyhlásení je jedinečný. Keby uskutočnili polovicu, sú v Európe šampiónom. Pochvala preto náleží za odvahu. Iná vec je pomalá realizácia a škodlivé kompromisy. Tie znehodnocujú, ba miestami už deformujú samotnú podstatu zmien. Zatiaľ však platí, že aj polotovary, ako napríklad zmrzačená reforma dôchodkového systému, sú stále krokom vpred. Prelomové je zavedenie rovnej dane, ktorej chýba jediné - nižšie sadzby o 3 - 6 percent. Vláda však nie je reformná ako celok. Historické výkony v rezortoch vnútra, spravodlivosti a zdravotníctva sa pária s kvitnúcim socializmom v rezorte kultúry, poľnohospodárstva či dopravy. Všetci vospolok zlyhali v komunikácii - nedokázali obhájiť triviálnu pravdu, že reformné kroky sú nielenže správne, ale jediné. Vláda sa nechala prekričať demagógiou opozície a odborov. Verejná mienka je pritom kľúčovým faktorom, keďže tylové zázemie v parlamente je nielen početne, ale aj slabé a neodolné voči rozleptávaniu nátlakovými skupinami. Podliehanie lobistom však bolo hanbou samotnej vlády. Vo vojne so záujmovými (a mafiánskymi) štruktúrami stoja iba traja ministri zo šestnástich. A to je menej ako málo. Možno nie v porovnaní s inými vládami, ale z hľadiska úspešnosti reforiem stopercentne.
Zápas-nezápas o reformy úplne prekryl zápas niekoľkých lídrov o bezpečnostné zložky, ekonomickú moc či iné, zatiaľ neidentifikovateľné, statky. Tým žije Slovensko a to je pohroma roka. Predseda vlády a predseda ANO rozpútali seriál škandálov, ktorých pozadie necháva tušiť prítomnosť korupcie, mafiánskych techník a zneužívania moci na najvyššej úrovni. Najmä pričinením týchto dvoch je klinický obraz vládneho roka tragický. Omnoho horší než reálne výsledky.
Táto koalícia nemá rovnocennú alternatívu. Hľadať asi treba - okrem hlasov v parlamente - personálnu alternatívu. Na najkľúčovejšom poste.
