Na tvrdení, že súčasná vládna koalícia bola ešte najlepším z možných riešení vlaňajšej povolebnej reality, sa nedá nič meniť ani dnes. Niežeby neexistovalo sto dôvodov, pre ktoré by si kabinet Mikuláša Dzurindu zaslúžil minimálne silné otrasy, ak nie rovno pád. Opozícia však neposkytuje dôvod prečo veriť, že by bola alternatívou. Posledné aktivity opozičných strán, spoločné hlasovania či nehlasovania a rozhovory o povalení vlády v parlamente alebo referendom nehovoria o sile opozície, ale o slabosti vlády - čo nie je to isté. Napriek zúfalým výkonom koalície opozícia neponúka ani jeden prijateľný „deň po“.
Komunisti sú nekompatibilní s parlamentnou demokraciou. Vladimír Mečiar už stihol presvedčiť doma i v zahraničí o svojej neochote dodržiavať elementárne pravidlá hry. Jeho náhlym záchvatom prozápadnosti už neverí nikto, akurát nimi mätie vlastných voličov. „Tkáčovci“ politicky neponúkajú nič a technicky ťažia iba z dnešného stavu, keď sa môžu v parlamente hrať na jazýček na váhach. Najbližšími voľbami končia. To sú alternatívy Roberta Fica: Ak chce prevziať moc, musí akceptovať niekoho z neakceptovateľných alebo vysvetľovať svojim voličom, prečo ide do vlády s niekým zo súčasnej koalície. To je však jeho problém. Problémom pre ostatných - a riadnym - je jeho Smer. Tretia cesta, ktorou Tony Blair nútil labouristov zahodiť červené zástavy a začať opisovať z modernejších kníh, znamená vo Ficovom podaní skôr pokus o akýsi manažérsko-monopolistický socializmus s vládou silnej ruky, ktorá má potierať nešváry celoplošne a „z gruntu“. To nie sú bohvieaké vyhliadky ani pre krajinu so stabilnou ekonomikou a demokraciou, a už vonkoncom nie pre Slovensko.
Koalícia sa zo svojej zodpovednosti nemôže vyvliecť. Pri pohľade na opozíciu si nemôžu ani tí jej členovia, ktorým eskapády Mikuláša Dzurindu lezú na nervy, povedať, že sa ich to netýka. Alternatívou reformnej neslušnej vlády musí byť reformná slušná vláda. Nie totalita alebo treťosmerné experimenty.

Beata
Balogová
