Postrehy Vladimíra Mečiara, Roberta Fica a ďalších, ktoré hodnotili obsah vládnutia, sú úplne bezcenné. Vláda si zaslúži veľa kritiky, ale určite nie napríklad za „odchýlku od európskeho štandardu“ (vyhlásenie HZDS). Každý má právo na vlastnú predstavu o vládnutí - aj HZDS a Smer. Musia však rešpektovať, že existujú aj predstavy konkurenčné, ktoré dokonca získali väčšinu vo voľbách. Každý môže kritizovať realizáciu reforiem. Rečami o „odklone od sociálnej spoločnosti“ (vyhlásenie Smeru) však útočia na celý politický koncept, ktorý pokladá za správny väčšina ekonómov. Opozícia je mentálne deficitná, keďže jej nedochádza, že rekonštrukcia štátnych prerozdeľovacích systémov a sektorové reformy nie sú „odklonom“ ani „odchýlkou“, ale trendom a nevyhnutnosťou. Debatovať je možné len o nástrojoch - Fico s Mečiarom by však radšej zastavili zemskú os.
Kompetentnejšie vyzerá kritika štýlu a spôsobov. Ešte aj Jozef Ševc si všimol, že „koalícia nedodržiava dohody, ktoré uzavrela pred rokom“. Skutočne, nielen Fico vidí „bezobsažný boj o moc, permanentné kauzy, mediálne a spravodajské hry, vydieranie a kšeftovanie“. Dobre - tu sa nedá viesť spor. Ale: Je za toto zodpovedná iba koalícia? Rozhádaní sú vo všetkom, konsenzus však panuje v jednom: „Iná alternatíva, ako spolu dovládnuť, neexistuje“ (Rusko, Hrušovský, Bugár, Dzurinda). A tu je „jadro pudla“. Ak bezohľadnejší v koalícii vystrájajú ako zmyslov zbavení, tak si to dovoľujú s vedomím, že tí zodpovednejší nechcú pustiť na krajinu živelnú pohromu. V jadre koaličných nepokojov stoja neprekročiteľné bariéry - Mečiar je Mečiar a Fico je Fico. Kto za to môže?
Spravodajské hry, vydieranie, kšeftovanie (a pod.) sa nedajú absenciou alternatívy ospravedlniť. Ale pochopiť áno.
