Bratislava 19. októbra (TASR) Nebolo to vždy tak v novodobých dejinách ľudstva, že všetci mohli slobodne cestovať, kam chceli a kedy chceli. Aj keď na to mali peniaze. Iba niečo cez tucet rokov sa našinci nemusia dožadovať od štátu povolenia cestovať mimo určené hranice pohybu. Na vydanie cestovného dokladu má v zásade každý právo, pravda ak nie je z tohto procesu vylúčený za presne stanovených podmienok.
Tieto obmedzenia cestovania však neboli výmyslom predchádzajúceho režimu, sprevádzali ľudí od nepamäti, povedal v debate venovanej migrácii Bulharov, ktorá bola v Bratislave počas vedeckej konferencie venovanej životu tejto národnosti na území Slovenska historik, Ján Rychlík.
Už v staroveku boli ľudia takpovediac majetkom svojho pána a akékoľvek sťahovanie neprichádzalo do úvahy, ani do najbližšieho chotára. Cesty obyčajných ľudí umožňovali iba vojenské ťaženia, napríklad rytierov do Svätej zeme, vojny cisárov a kráľov, potýčky šľachtických rodín, ale aj ich samotné vzbury a povstania. Necestovalo sa slobodne až do konca 18. storočia. Každý, kto chcel meniť miesto svojho pobytu, musel mať sprievodný list, ktorým jeho zemepán osvedčoval, že je ten, za ktorého sa vydáva a cestuje s jeho zvolením. Osvietenstvo tento jav odstránilo, pretože rodiaci sa kapitalizmus potreboval predovšetkým voľný pohyb osôb a platilo, že človek je slobodný a štát sa nemá starať, kde sa sťahuje a prečo. Od čias cisára Jozefa II. bol zavedený voľný pohyb osôb, kto chcel cestovať si musel obstarať tzv. výhostný list, čo však bolo iba pre potreby evidencie. Každý ho dostal, ak nemal žiadne záväzky ani voči štátu alebo obci, nebol stíhaný za zločiny a nemal žiadnu inú povinnosť, napríklad vojenskú. To platilo po celé 19. storočie.
Ešte pred rakúsko uhorským vyrovnaním v roku 1865 bol vydaný cisársky patent, ktorým sa zrušili pasové kontroly na vonkajších hraniciach monarchie ríše, spomenul Rychlík. Vystavené cestovné pasy slúžili viac ako legitimácie potvrdzujúce totožnosť jeho majiteľa. Iba vtedajšie Rusko vyžadovalo, aby všetci cestovatelia mali nielen pas, ale aj vízum. Prvá svetová vojna zavádza tzv. pasový primus passzwang, čo znamenalo, že každý bol povinný na prekročenie hranice mať pas vydávaný policajným riaditeľstvom alebo okresným hajtmanstvom, či župným úradom v Uhorsku.
Tieto zásady si ponechala aj prvá ČSR a v roku 1928 to parlament uzákonil v právnej norme o cestovných dokladoch. Vycestovacie povolenia boli u nás zavedené v septembri 1938 za mníchovskej krízy. Platili do decembra - do prvej pohotovosti štátu a odvolávali sa na zákon z roku 1920 o mimoriadnych opatreniach. Na Slovensku takáto povinnosť platila od vypuknutia 2. svetovej vojny, povolenia vydávalo od roku 1940 Ústredie štátnej bezpečnosti. To prebrali komunisti a platilo to až do záveru roku 1989.
Bezpečnostné a mocenské orgány každého štátu a za všetkých čias majú vždy maximálny záujem, aby mali prehľad o tom, kto sa im po krajine pohybuje a kto kam ide, a navyše aj, čo tam chce. Podľa názoru historika po rozšírení Európskej únie aj o Slovenskú republiku 1. mája 2004 pasová kontrola zostane, budeme môcť však cestovať aj na občiansky preukaz alebo identifikačnú kartu. Až po vstupe SR do schengenského priestoru zanikne aj kontrola pasov pri cestách medzi všetkými štátmi únie. Ako identifikačné znaky jednotlivcov možno budú opäť odtlačky prstov, to už v preukazoch bolo, alebo možno skener očnej dúhovky a ďalšie kryptografické znaky čipových kariet. Časy ručne písaných glejtov a povolení štátov tak budú nenávratne preč.
