Každá reforma bolí a krátkodobo prináša aj obete. Ak vláda nespraví kvalitatívne zmeny na začiatku svojho funkčného obdobia, neskôr to bude ťažšie a takáto vláda svojou nerozhodnosťou narazí nielen na odpor opozície, ale postupne stratí aj podporu vlastných voličov. Zdá sa, že práve teraz, rok po voľbách dochádza ku kritickému bodu zlomu.
Ak zabudneme na časté vnútrokoaličné spory, ktoré sprevádzajú súčasnú nekolektivistickú konzervatívno-liberálnu vládu prakticky od samého začiatku a cez médiá „otravujú“ už beztak náročný život daňových poplatníkov, nemožno nevidieť pozitívny reformný kurz Slovenska na ceste do NATO a Európskej únie. Faktom je, že ho viac oceňuje demokratický svet ako vlastní občania. To napokon nie je žiadne prekvapenie. Stačí sa pozrieť na politickú scénu u našich najbližších susedov a možno to nevyjde pre Slovensko tak zle.
Doma však nikto nie je prorokom. Ľudia posudzujú veci podľa toho, čo cítia, vidia a počujú, podľa svojej peňaženky a/alebo jednoducho podľa toho, komu a čomu veria. To by si mali uvedomovať vládni politici ešte skôr, než sa s horúcimi hlavami pred médiami opäť pustia do zbytočných straníckych sporov, a pritom zabudnú na prvoradú zodpovednosť - plniť svoj reformný vládny program. Ale život je už taký - čo jeden považuje za malicherné, pre iného je naopak dôležité.
Vlečúce sa rozpory v koalícii sú vodou na mlyn ešte donedávna rozdrobenej opozície. Socialisti a ľudovci sa spájajú s komunistami, spolu volajú po predčasných voľbách. Azda iba Mečiarova strana sa správa o čosi zdržanlivejšie a relatívne korektnejšie ako zvyšok opozície.
Ak odborárski bossovia začínajú vstupovať do politiky a vťahovať do svojej hry aj opozíciu, treba sa mať na pozore. Takéto spojenie je pre politické presadenie reforiem nebezpečné, najmä keď sa vládne strany nedokážu ani v tejto situácii dohodnúť na jednoznačnosti reformného kurzu. To by si mal uvedomiť každý minister a poslanec zastupujúci vo vláde a parlamente vládnu koalíciu (aj keď niektorí z nich sa dnes cítia nezávislými od tých, ktorí ich tam na straníckej kandidátke dostali).
Ak počas nasledujúcich dní zlyhá často spochybňovaná koaličná jednota, bude po reforme. Vládnutie s menšinovou podporou by skôr či neskôr vyústilo do predčasných volieb, ktoré by však podľa aktuálnych prieskumov verejnej mienky znamenali nástup akejsi tretej cesty, ďalšieho experimentu hľadajúceho niečo medzi socializmom a kapitalizmom. Slovensko by sa skutočnej reformy už asi nedočkalo.
Nemusí mať každý rád Dzurindu, Mikloša, Kaníka či Zajaca, Ruska, Hrušovského alebo Bugára, ale iná alternatíva pre úspešné dotiahnutie reforiem dnes nie je. Záleží však na nich a ich straníckych kolegoch vo vláde, parlamente a v regiónoch, či v tejto kritickej chvíli dokážu ťahať za jeden povraz. Je to vážna skúška, skúška osobnej zodpovednosti každého verejného činiteľa, či sa dokáže povzniesť nad osobné animozity, potlačiť samoľúbosť a ekonomické lobistické tlaky skupín či skupiniek.
Jeden politik povedal, že keď je vôľa, nájde sa i cesta. Otázkou zostáva, či dnes existuje aj pevná vôľa presadiť túto cestu správnym smerom.
Autor: MIROSLAV TOMAN(Autor je poslancom DS v mestskom zastupiteľstve v Banskej Bystrici)
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
