Po jeho schválení parlamentom sa tak Slovensko ako posledná krajina z Visegrádskej štvorky zaradí k 50 štátom, ktoré majú inštitút ombudsmana zakotvený v právnom systéme.
Návrh zákona prerokuje Národná rada SR do 30. novembra, aby nadobudol účinnosť k 1. januáru 2002. Úrad ombudsmana, ktorý sa zriadi v Bratislave, však začne reálne fungovať až začiatkom februára a bude mať 15 až 18 zamestnancov. Informoval o tom vicepremiér Pál Csáky s tým, že náklady na zriadenie úradu si vyžiadajú okolo 16 miliónov Sk.
Funkcia ombudsmana bude verejná a nezávislá a za jej výkon sa bude zodpovedať priamo Národnej rade SR, ktorá ho zvolí a bude môcť aj odvolať. V tejto súvislosti Csáky odmietol hovoriť o možných kandidátoch na tento post. Za dôležité však považuje, kto bude ako prvý zastávať funkciu verejného ochrancu práv.
Ombudsman nebude musieť mať právnické a ani iné vysokoškolské vzdelanie a bude môcť pred nástupom do funkcie pôsobiť v orgánoch verejnej správy. Verejný ochranca práv nesmie mať menej ako 35 rokov, musí byť občanom SR, mať trvalý pobyt na jej území a nesmie byť členom politickej strany.
Hlavnou úlohou ombudsmana bude poskytovať neformálnu pomoc osobám voči konaniu zamestnancov verejnej správy. Typickou oblasťou pôsobnosti verejného ochrancu práv budú rôzne nesprávne úradné postupy. Pôsobnosť sa nebude vzťahovať na NR SR, prezidenta, vládu, Ústavný súd, Najvyšší kontrolný úrad a spravodajské služby.
V súčasnosti pozná inštitút ombudsmana približne 50 štátov. Prvou krajinou na svete, ktorá ho vytvorila ako parlamentný kontrolný orgán, bolo Švédsko v roku 1809. Jeho príklad nasledovalo v roku 1919 Fínsko a v polovici 20. storočia sa ombudsmanstvo rozšírilo po celom svete. Verejný ochranca práv je zakotvený napríklad v právnom systéme Tanzánie, Nemecka, Nového Zélandu, či Veľkej Británie.
